| Ročník: 2016 | Volume: 2016 |
| Číslo: 2 | Issue: 2 |
| Vyšlo: 17. ledna 2017 | Published: January 17th, 2017 |
| Marks, Igor - Lajčin, Daniel.
Moderná škola v ponímaní Antona Štefánka.
Paidagogos, [Aktualizované |
#7
Zpět na obsah / Back to content
Moderná škola v ponímaní Antona Štefánka
Modern school according to Anton Štefánek
Abstrakt: Štúdia obsahuje spomienky, predstavy a názory Antona Štefánka na modernú školu. Interpretuje problémy učiteľa, zameriava sa na učiteľa a najmä na problematiku ľudových škôl, vysvetľuje zmysel poštátnenia škôl. V závere je naznačená nadčasová platnosť myšlienok nielen pre súčasnosť. V príspevku je na mnohých miestach zámerne ponechaný Štefánkov jazyk, z dôvodu zanechať v čitateľovi autentické dojmy. Štúdia taktiež prináša pohľad konkrétneho učiteľa dvadsiatych rokov 20. storočia na problematiku modernej školy.
Kľúčové slová: moderný učiteľ, moderná škola, ľudová škola.
Abstract: This essay comprises memories, ideas and opinions of Anton Stefanik on modern school. It is focused mainly to teacher, teacher’s problems and issues of public schools; it explains the purpose of nationalization of school institutions. In the end of the essay, we summarize Stefanik’s ideas which are applicable not only for present time. Original Stefanik’s language is present in this piece to create authentic image for reader. The essay also reflects original view of 20th century teacher to problematic of modern school.
Keywords: modern teacher, modern school, public school.
Príspevok obsahuje Štefánkove názory na modernú československú školu z pedagogického, politického a ideového hľadiska. Termín „moderná škola“ je nám známy od zakladateľa „moderných škôl“ Celestina Freineta (1896-1966). Ako ďalej z článku vyplýva, názory A. Štefánka s týmto hnutím nekorešpondujú. Štefánek chcel týmto pojmom naznačiť odlíšenie od starých časov, od klasickej školy, ktorá bola budovaná na rakúsko-uhorských základoch, tradíciách a legislatíve.
Základným zdrojom informácií je Štefánkov rukopis - štúdia, ktorá sa nachádza v jeho pozostalosti (SNA, A. Š. 13, 665). Jej vznik sa nám nepodarilo presne datovať, ale predpokladáme, že vznikla niekedy v druhej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia.
Štefánkove názory na modernú školu sa formovali rokmi skúseností, v rokoch 1918 - 1924 pôsobil v Bratislave ako referent pre školstvo a osvetu na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, v rokoch 1924 - 1929 pôsobil ako radca na Ministerstve školstva a národnej osvety (ďalej len MŠaNO) v Prahe a zároveň bol aj poslancom Národného zhromaždenia, štúdiom dobovej odbornej literatúry a spoznávaním a porovnávaním jednotlivých zahraničných škôl. V závere príspevku pre ilustráciu problematiky spomenieme taktiež názory konkrétneho učiteľa z praxe, čo on v danej dobe (rok 1926) rozumel pod termínom moderná škola.
Osobnosť Antona Štefánka (1877 - 1964) pod vplyvom jeho pôsobenia v politike, vedeckou tvorbou, najmä v oblasti sociológie a pedagogickou činnosťou na Univerzite Komenského zaraďujeme medzi výrazné osobnosti kultúrneho, spoločenského a politického života prvej polovice 20. storočia. Štefánek figuroval najmä v období medzivojnovej Československej republiky (ďalej ČSR) v pozadí viacerých historických, spoločensko-politických, vedeckých a kultúrnych dejov. V roku 1918 bol členom Dočasnej vlády pre Slovensko, dlhoročný poslanec a neskôr senátor Národného zhromaždenia. Ťažiskom jeho vedeckej tvorby bola sociológia národa a nacionalizmu. Skúmal rozličné sociologické koncepcie národa. Vo výskumnej činnosti sa zameral aj na život dedinského roľníka a na vzťah mesta a dediny. Charakterizoval pôvod, vývoj a sociálnu funkciu slovenskej inteligencie, jej postavenie na dedine, typológiu slovenského národovectva i odrodilstva. Bol prvým slovenským univerzitným profesorom sociológie (od roku 1937) atď.
V prvých rokoch trvania ČSR mal na starosti školské otázky na Slovensku, neskôr aj v celej republike. Štefánka považujeme v prvom rade za politika, presnejšie školského politika, ktorý sa snažil vychádzať z vtedajších moderných pedagogických názorov. Jeho hlavnou úlohou sa stala organizácia a budovanie slovenského školstva na nových základoch, v nových podmienkach. Išlo o organizačnú a administratívnu prácu. Štefánkova orientácia v školských problémoch bola v roku 1929 odmenená jeho vymenovaním za ministra školstva a národnej osvety ČSR. Vo funkcii ministra školstva a národnej osvety pôsobil v období február - december 1929. V posledných rokoch sa osobnosti A. Štefánka venujú nielen pedagógovia, ale hlavne sociológovia a historici. 1
Podľa Štefánka si mnohí politici po roku 1918 predstavovali školskú reformu veľmi povrchne a mechanicky. Uvažovali v intenciách zmeny vyučovacieho jazyka, úpravy učebných osnov dejepisu a literárnej histórie. Podľa niektorých politikov mali tieto atribúty zabezpečiť modernú školu. Štefánek uvažoval inak. Bol presvedčený, že obsah modernej školy spočíva na úplne iných základoch. „Nielen reč, dejiny, literatúra, zaiste závažné prvky školy, ale demokratický a národne demokratický Duch so všetkými prívlastkami našej doby tvoria základ modernej školy.” (SNA, A. Š., 13, 665)
Štefánek videl vzor pre slovenskú školu vo švajčiarskej ľudovej škole. Vyslovil túžbu, aby pomery, ktoré v danej dobe panovali v švajčiarskom školstve, fungovali aj na Slovensku, resp. v ČSR. Teda, aby obyvateľstvo považovalo svoje výchovné ústavy za najväčší poklad národa, staralo sa o školské budovy, učiteľov, chudobné deti, žilo so školou v intímnom pomere, posielalo deti dobrovoľne a nenásilne do školy, obetovalo milióny na budovy a stavalo školy aj v malých dedinách. Podľa Štefánka by si učiteľ zaslúžil také postavenie, aké má vo Švajčiarsku, t. j. aby bol váženým členom spoločnosti, úplne nezávislým od cirkevných hodnostárov a funkcionárov. Ďalej vyslovil túžbu, aby na slovenských školách boli školskí lekári, čistota a neboli žiadne problémy s hygienou. Štát mal vo veľkom podporovať najmä hmotne chudobných žiakov.
Na základe štúdia švajčiarskej školy sa Štefánek usiloval, aby sa na školách preferovala telesná výchova, hudba, spev, ručné práce a rytmické tance. Štefánek chcel zaviesť na vybraných stredných školách povinné vyučovanie spevu, príp. aj hudby. Bol si síce vedomý toho, že žiaci sú preťažení učením, ale pri istej úprave učebných osnov vybraných vyučovacích predmetov, mohol mať spev prinajmenšom takú úlohu ako telesná výchova. „V istom smere je spev súčiastkou telocviku. V estetickom a národnovýchovnom smere je ešte významnejším. V živote Slovákov je spev veľmi vážnou zložkou výchovnou. A od Čechov, v hudbe a peveckom umení tak vynikajúcich, môžem právom očakávať, že i na tomto poli nám poskytnú pomoci.“, uvažuje Štefánek. Myšlienka, s ktorou sa pohrával celé dvadsiate roky 20. storočia, sa neujala (SNA, A. Š., 15, 688).
K podobnému názoru sa prikláňal aj pri otázke poštátnenia škôl. Švajčiarska škola bola štátna a v náboženskej otázke úplne neutrálna. Nekládla žiadnu prekážku náboženskej výchove a nedopustila ani žiadnu cirkevnú neznášanlivosť. Skôr ako vznikla Štefánkova štúdia o modernej škole, sa v roku 1922 k danej problematike vyjadril pri príležitosti manifestácie za poštátnenie škôl na valnom zhromaždení Slovenskej obce učiteľskej dňa 29. októbra 1922 nasledovne: „Jadro školskej politiky každého moderného štátu spočíva dnes (príp. v nedávnej minulosti) v snahe emancipovať výchovu mládeže od rušivých vplyvov cirkevnej neznášanlivosti a strnulej dogmatičnosti. Jadro školskej politiky spočíva v snahe vytvoriť jednotnú ľudovú školu interkonfesionálnu, nie antikonfesionálnu, pre všetky deti kresťanských i nekresťanských rodičov, ktorá by vychovávala dorast pre štát na základe známych ľudových ideálov, na základe lásky, solidarity, ľudskosti, pracovitosti, čestnosti a príchylnosti ku štátu a národným ideálom. Takáto škola nemôže a nesmie urážať city a presvedčenie žiadneho úprimného kresťana alebo človeka iného vierovyznania. Ale do duše dieťaťa má vložiť cit tolerancie, zmierlivosti v otázkach náboženských a odpor proti každému neúprimnému, povrchnému cirkevníctvu a očividnému hriechu. Štát má právo, ba povinnosť postarať sa o to, aby jeho občania boli vychovaní v štátnom duchu a na základe humanity, spôsobom a prostriedkami vedecky osvedčenej praxe. Ak sa dostane v tejto svojej práci do konfliktu s niektorou cirkvou alebo spoločenskými triedami nelojálne zmýšľajúcimi, nesmie ustúpiť, ale musí v boji vytrvať a zvíťaziť.” (SNA, A. Š., 15, 686)
Štefánek bol presvedčený, že aj štátne školy dokážu klásť dôraz na výchovu charakteru, mravnosti a pracovitosti. Podľa neho mohla jedine štátna škola vychovať mládež v demokratickom a národne tolerantnom duchu. Moderná škola má ďalej klásť dôraz na praktickú stránku vedomostí a schopností. Absolvent takejto školy si mal priniesť do života vedomosti, s ktorými sa bez problémov zaradí do verejného a hospodárskeho života. Podľa Štefánka má štát viesť a vychovávať mládež k samostatnosti, iniciatíve, pokroku a bojovať proti konzervatívnemu zmýšľaniu. „V Švajčiarsku je národ tak vyspelý, že neposudzuje školu z hľadiska konzervatívnej zotrvačnosti, ale vždy zo stanoviska praktičnosti a účelnosti.” (SNA, A. Š., 13, 665)
Ďalšia oblasťou, ktorej Štefánek venoval v súvislosti s modernou školou veľkú pozornosť, bolo ďalšie vzdelávanie učiteľov. Riadil sa výrokom: „Každá školská politika musí začať s dobrým učiteľom. Bez dobrého učiteľa nie je možná dobrá škola.“ (SNA, A. Š., 15, 686) Podľa švajčiarskeho vzoru uvažoval, aby si aj učitelia v ČSR počas praxe dopĺňali svoje vzdelanie v rámci „pravidelných univerzitných a spolkových pedagogických kurzov, kde by sa zdokonaľovali v cudzích jazykoch, psychológii, pedagogike…“ (SNA, A. Š., 13, 665)
Podobne ako učiteľ vo Švajčiarsku, aj slovenský učiteľ by sa mal vzdelávať a zdokonaľovať počas celého svojho pôsobenia v škole, ale aj vo voľnom čase z kníh a pri iných príležitostiach na univerzitách a kurzoch. Moderný slovenský učiteľ by mal mať predovšetkým vyššie vzdelanie a charakternosť. Ďalej „učiteľ musí byť gentleman v každom ohľade, ktorý si je vedomý svojho poslania, svojej vážnosti a svoje nezbytnosti.“ (SNA, A. Š., 15, 686)
Štefánek vyčítal učiteľom aj nedostatky a chyby ako bola „slabá snaha po vyššom poňatí života, po vyššom slovenskom a československom vzdelaní a cítení.“ (SNA, A. Š., 15, 686)
V danom období učiteľom v ich vlastných knižniciach chýbali nielen odborné časopisy, ale aj pedagogické knihy, príp. beletria samotná. Štefánek priznáva, že najmä v prvých rokoch po vzniku ČSR to bolo spôsobené ich nedostatkom, ako aj slabým hmotným zabezpečením učiteľov. Neskôr však k tejto problematike dodal: „Úbohý je učiteľ a nešťastný, ktorý nemôže prečítať aspoň najhlavnejšie diela čo priam len našej československej literatúry odbornej.“ Učiteľ mal mať k dispozícii aspoň Otakara Kádnera: Základy obecné pedagogiky. Praha: 1925 (SNA, A. Š., 13, 665).
Modernú školu si Štefánek nepredstavoval ako niečo hotové, statické, čo by bolo presne dané zákonmi a predpismi. Moderná škola má byť niečo pokrokové, niečo, čo by sa stále zdokonaľovalo. Štefánek o tom píše: „Teoreticky povedané, moderná škola je ideál približujúci sa čo najviac výsledkom modernej pedagogickej vedy.“ (SNA, A. Š., 13, 665)
Štefánek v zmysle požiadaviek pedagogiky vyslovil normatívne svoju definíciu modernej školy takto: „Modernou môžeme nazvať takú školu ľudovú, ktorá na základe materinského jazyka a národnej kultúry vychová mládež tak, aby ona svojou duševnou i telesnou zdatnosťou stala sa svojmu stavu a pôvodu primerane vzdelanou, mravnou, charakternou, pracovitou, iniciatívnou, samostatne a demokraticky zmýšľajúcou, knihu, vzdelanie a krásu milujúcou, skrátka, aby získala isté minimálne vedomosti, na základe ktorých by si mohla utvoriť svetový názor sociálneho a nábožensky tolerantného spolunažívania v obci.“ (SNA, A. Š., 13, 665)
Podobne ako Komenský, a po ňom aj iní reformní pedagógovia, Štefánek kládol na prvé miesto materinský jazyk. Vychádzal zo zásady, že dieťa sa dá dobre vychovávať len pomocou materinského jazyka. Kultúra a národná tradícia by mali vytvoriť z dieťaťa celého a dokonalého človeka. Ideálom slovenskej (československej) školy má byť, čo „možno najväčší rozvoj duševných síl, treba sa naučiť čo najviac, ovšem pri rešpektovaní telesného zdravia a výkonnosti dieťaťa.“ (SNA, A. Š., 13, 665)
Interesantné sú aj Štefánkove požiadavky na školskú budovu. Za samozrejmosť považoval školu, ktorá bude vybavená všetkými potrebnými prístrojmi, odbornými knihami, obrazmi, dielňou atď. Z hygienického hľadiska považoval za bežné, aby bola škola vzdušná, zdraviu prospešná, postavená na tichom priestranstve, s pekným dvorom, záhradou a telocvičňou. Na dedine má byť radšej menší kostol, ktorý bude skromnejší ako školská budova. Spomenutý názor musel vyvolať veľký odpor a rozpaky, nielen na vtedajšej slovenskej politickej scéne, kde dominovala katolícka Ľudová strana, ale aj medzi bežným obyvateľstvom. Podľa Štefánka nemôže byť všade „pekná, vzdušná, palácová, školská budova, ale i skromnejšia škola s dobrým učiteľom zasluhuje tiež názov modernosti, t. j. relatívnej dokonalosti“. (SNA, A. Š., 13, 665) Modernú škola však v Štefánkovom ponímaní predstavuje postava učiteľa.
Moderná škola má stáť na pevných základoch ľudovej školy. K zásade, že každá výchova mládeže sa začína ľudovou školou, sa pripája aj Štefánek. Budovaniu ľudových škôl na Slovensku prikladal pomerne veľký význam. Vo svojich prácach mnohokrát zdôrazňoval a obhajoval dôležitosť ľudovej školy. „Predovšetkým ľudová a občianska škola musí nám ležať na srdci. Ľudová a meštianska škola sú ústavy, ktoré slúžia širokým vrstvám národa a tieto musia byť preto čo najdokonalejšie, najzdravšie, najkrajšie, najpočetnejšie a každému prístupné!“ (SNA, A. Š., 15, 686)
Štefánek na rozdiel od slovenských kultúrnych a politických predstaviteľov druhej polovice 19. storočia uprednostňoval a videl význam a dôležitosť ľudovej školy pred strednou školou. Vo svojich názoroch kritizoval úpadok ľudovej školy za posledných 50-60 rokov a svojím spôsobom za to obviňoval predchádzajúce generácie národovcov, ktorí sa v rokoch 1875 - 1918 sústredili hlavne na založenie minimálne jedného gymnázia. Svojimi názormi nechcel vyjadriť, že by slovenská inteligencia stála proti ľudovej škole.
Štefánek chcel odstrániť cirkevný a konzervatívny charakter ľudovej školy. Preto chcel ľudovú školu modernizovať, a to tým spôsobom, že by celé školstvo prevzal postupne na seba štát. Postihnuteľný nedostatok starej uhorskej cirkevnej školy videl „v jej zastaralej administrácii, náboženskej intolerancii a reakčnej tendencii.“ (SNA, A. Š., 27, 888)
Moderná škola má pomáhať s výchovou ľudí, aby sa mohla uplatniť demokracia. „Demokracia a republika je nemožná tam, kde je ľud negramotný, vnútorne neslobodný, otrockého ducha, ovládaný hmotne bohatými, duševne konzervatívnymi a stavovsky ľudu vzdialenými jednotlivcami a stavmi.“ (SNA, A. Š., 27, 888)
Moderná ľudová škola, spolu s osvetovou činnosťou, mali ľuďom umožniť využívanie demokratického práva a povinnosti. Vzdelávanie dospelých sa stalo v opisovanom období cestou k riešeniu mnohých problémov v sociálnej, hospodárskej i národnostnej sfére (Tamášová – Kozáková, 2016, s. 5).
Štefánek žiadal jednotnú školu pre všetky vrstvy národa. Pod jednotnou školou nerozumel formálnu unifikáciu, t. j. školu jedného typu. Pod týmto pojmom rozumel vnútornú, ideovú, etickú a sociálnu jednotnosť československej školy, t. j. slovenskej a českej. „Neviem si predstaviť modernú školu na Slovensku, ktorá by bola protičeskoslovenského, protidemokratického, protivedeckého ducha, ktorá by bola navonok okrášlená znakom Československej republiky a vnútorne v duši svojej nacionálne rozdvojená, stredovekým duchom stavovskej predpojatosti naplnená, metodicky nemoderná.… Slovenská škola je súčiastkou československej školy, tak ako je slovenský národ súčiastkou československého národa. 2 Nemôže byť preto naše školstvo svojím duchom odlišné. Neslúžia dobre cirkevnej škole tí, ktorí z príčin cirkevne politických zneužívajú lokálny patriotizmus slovenský vnášajúc do nej protičeského ducha 3 . Neviem si predstaviť štátnu moc, ktorá by takú vec trpela a nepostúpila boj na život a na smrť s elementmi zjavne podvratnými.“ (SNA, A. Š., 13, 665)
Neznamenalo to, že si jednotnú československú školu Štefánek predstavoval ako modifikovaný a jednotvárny mechanizmus. V rámci československého národného idealizmu bol za to, aby typicky slovenské javy dostali dostatok priestoru. Nebol proti tomu, aby sa na školách pestoval slovenský spev, kreslenie, maľovanie, čítanie, písanie, zvyky, láska k slovenskému národu, k slovenským dejinám a pod. Dokonca sa uznanlivo vyjadroval o českých učiteľoch a profesoroch, ktorí pôsobili na Slovensku, že takéto aktivity podporujú. Takisto vyzdvihoval aj aktivitu učiteľov v Čechách a na Morave, ktorí určité slovenské osobitosti a zvyky zavádzali aj do českých škôl. Nikto teda nemôže vzniesť obvinenie, že slovenská škola je potláčaná Čechmi. A takisto to bol jeden z dôkazov, že slovenský jazyk sa mohol uplatniť nielen na Slovensku.
V základných bodoch z politického a ideového hľadiska formuloval Štefánek svoje názory na modernú školu nasledovne:
Podľa Štefánka má byť slovenská škola presiaknutá československým duchom. V prvom rade má byť o tom presvedčený učiteľ, ktorý ďalej šíri československý národný ideál a vychováva svojich žiakov tak ku láske k Slovensku, ako aj k celej ČSR. Štefánek apeluje na učiteľov, aby v žiadnom prípade nevystupovali proti českému národu, ale naopak, aby sa snažili ešte viac spoznať český národ. V opačnom prípade by sa dostal slovenský národ do izolácie.
Štefánek nepovažoval zavádzané školské reformy za zbytočné novátorstvo, ale bol presvedčený o ich správnosti, účelnosti a pokrokovosti. Vyzýva slovenských učiteľov, aby sa aj oni podieľali na zmenách školskej organizácie, nielen MŠaNO a československá vláda. Učitelia, ktorí sa rozhodnú podieľať na prípadných zmenách, musia mať široký rozhľad v pedagogickej, psychologickej, politickej ako aj sociálnej problematike.
Ďalej Štefánek poukazuje aj na celý rad formálnych vlastností. Napríklad mu ide o zdokonalenie vyučovacieho procesu v rôznych predmetoch. Spomína, že už odborníci v Uhorsku bojovali proti mechanickému učeniu naspamäť (SNA, A. Š., 13, 665).
Štefánek sa vo svojich názoroch na modernú školu vyjadruje z dvoch pozícií. V prvom rade ako odborník na školstvo. V tomto prípade musíme vyzdvihnúť jeho snahu po pokroku a túžbu napredovať. Aj keď sa skôr zameriava na vonkajšiu stránku modernej školy, mnohé jeho postrehy sú zaujímavé aj dnes. Čo sa týka jeho pohľadu na moderné školstvo ako politika (druhá pozícia – pozn. autorov), musíme vychádzať z jeho politického presvedčenia. Ako člen vládnej strany 4 , republikánsky a čechoslovakisticky orientovanej, sa snažil názory o čechoslovakizme presadiť aj v školstve. Bol však za zachovanie špecifických vlastností a svojbytnosti slovenského národa.
Štefánek vo svojich poznámkach a spomienkach často porovnával školstvo pred a po vzniku ČSR. Prišiel k záveru, že československé školy boli nepochybne dokonalejšie, ako boli školy maďarské. Keď odhliadol od toho, že vyučovanie prebiehalo v materinskom jazyku, ako aj, že školy boli po stránke technickej, hmotnej, zdravotnej a personálnej lepšie vybavené, československá škola bola podľa neho „modernejšie vedená a dávala svojmu žiactvu nekonečne viac vedomostí dejepisných, literárnych, jazykových, prírodovedeckých, než dávali staré maďarské školy.“ (SNA, A. Š., 27, 894)
Záverom by sme chceli upozorniť na niekoľko nadčasových Štefánkových postrehov. V prvom rade treba pripomenúť jeho snahu vybudovať nové československé, resp. slovenské školstvo od základov, postavené na kvalitnom ľudovom školstve. Pre žiakov chcel zabezpečiť na školách všestranný rozvoj, kde by získali hlavne praktické vedomosti a schopnosti a boli by pripravení na život. Snažil sa zabezpečiť aj všestranný rozvoj žiakov v stredných školách. Myšlienka zaviesť hudobnú výchovu a ručné práce bola už spomenutá. Ďalej sa usiloval odstrániť konfesionálnu roztrieštenosť školstva, ktorá bola podľa Štefánka jednou z vážnych prekážok v kvalitatívnom rozvoji školstva. Preferoval štátne školy, nie však antikonfesionálne, ale s interkonfesionálnym charakterom.
Štefánek apeloval aj na samotných učiteľov. Dobrý učiteľ bol základ dobrej školy. Chcel zabezpečiť, aby sa učitelia permanentne vzdelávali, aby využili každú chvíľu svojho voľného času a sledovali novú odbornú literatúru. Štefánek videl v zmodernizovanej škole základ demokracie, ktorá predsa len v dvadsiatych rokoch 20. storočia nebola ešte až tak zakorenená medzi obyvateľmi novej ČSR.
Štefánek pri modernizácii školstva počítal so sebareflexiou učiteľa a jeho vlastnou snahou po celoživotnom vzdelávaní. Modernú škola v Štefánkovom ponímaní predstavuje postava učiteľa. Podobne je tomu aj v súčasnosti. Podobný pohľad môžeme nájsť taktiež v článku (Ježo, 1926) z roku 1926 od učiteľa Martina Ježa z Komárna. T. j. približne z obdobia, kedy sa nad modernou školou zamýšľal A. Štefánek. M. Ježo považuje učiteľa za nositeľa nových moderných myšlienok, modernizácie a jeho žiakov za prostredníkov, ktorí nové myšlienky majú uviesť do života.
Ďalej sa spomínaný učiteľ zamýšľa nad termínom „moderná doba“. „Čo znamená moderným byť? To znamená časove a prakticky smýšľať... Moderná doba žiada mať moderných ľudí. Moderných ľudí treba však vychovať a táto úloha prislúcha škole. Škola splní svoje poslanie len tak, ak budú učitelia modernými.“ (Ježo, 1926, s. 228 - 229) Apeluje na svojich kolegov, aby sa v prvom rade zamerali na praktický úžitok nových vedomostí, aby žiaci dané vedomosti vedeli použiť pri každej vhodnej príležitosti. Zamýšľa sa aj nad tým, čo má byť cieľom vyučovania. Súčasným pedagogickým slovníkom by sme napísali, či sa vo vyučovaní zamerať na kognitívnu, afektívnu alebo psychomotorickú stránku rozvoja osobnosti žiaka. Ježo túto problematiku uzatvára všestranným rozvojom žiaka a zároveň popri modernosti, nevenovať sa len novým veciam, ale pripomínať aj staršie veci. Svoj elaborát končí výrokom: „A konečne: opakovanie a cvičenie je matkou vedomostí.“ (Ježo, 1926, s. 230)
Z Štefánkovho zachovaného dokumentu je badateľné, že ho písal politik, ktorý sa síce dlhodobejšie venoval problematike školstva, úroveň pedagogického teoretika nedosiahol. Dokument je zameraný skôr na vonkajšiu stránku modernej školy, problémy sú tu len načrtnuté, chýbajú tu návrhy na riešenie, resp. je ich málo a aj tie sú väčšinou len všeobecné. Napriek tomu tu nachádzame mnoho zaujímavých myšlienok. Stretávame sa s množstvom problémov, s ktorými bojuje aj súčasné slovenské školstvo (učenie naspamäť; ďalšie vzdelávanie učiteľov; podpora žiakov z nevyhovujúcich sociálnych pomerov; rozvoj všetkých troch domén osobnosti žiaka, nielen kognitívnej stránky osobnosti; absolventi uplatniteľní na trhu práce atď.)
V uvedenom príspevku sme priniesli názory z dvoch rozličných dokumentov, ktoré sa venovali problematike modernej školy. Tak ako sme naznačili, v nich obsiahnuté myšlienky môžeme považovať za nadčasové. Podobne ako malo obdobie dvadsiatych rokov 20. storočia svoje úlohy, má ich aj súčasná doba a škola. Každá doba sa snaží byť moderná, každé obdobie dejín prináša na denný poriadok isté myšlienky, ideály, uskutočnenie, ktorých realizácia zatláča do úzadia ostatné myšlienky a záujmy.
Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA č. 1/0293/16 Významná osobnosť slovenských dejín 20. storočia v kontexte pedagogického myslenia a zrodu a vývinu moderného školstva – Anton Štefánek.
Poznámky
1. Podstatné biografické údaje o Antonovi Štefánkovi nájdeme v časopise "Sociológia". Spomínaný časopis venoval v roku 1994 celé dvojčíslo (č. 1-2) osobnosti A. Štefánka. Čitateľ tu nájde Štefánkove dovtedy nepublikované práce, ako aj odkazy na autorov, ktorí sa venovali jeho osobnosti ako významnej postave sociologickej vedy. Pozri aj Winclavski, W.: Lud, naród, socjologia. Toruň 1991, 263s. Výber z textu bol uverejnený v časopise "Sociológia" č. 3/1991; V roku 2011 vyšla monografia mapujúca Štefánkove sociologické pôsobenie: Turčan, Ľ. 2011. Anton Štefánek vedec – politik – novinár. Bratislava: VEDA. 284s.; Z historického hľadiska sa v posledných rokoch osobnosti A. Štefánka v mnohých štúdiách venuje aj PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc., z Historického ústavu SAV; V júni 2012 sa v Martine konala medzinárodná vedecká konferencia „Dr. Anton Štefánek - politik, žurnalista a vedecký pracovník“ – zborník z konferencie zatiaľ nevyšiel. Jeden z autorov príspevku (I. Marks) v posledných rokoch publikoval viaceré štúdie o Antonovi Štefánkovi.
2. Štefánek je odbornou verejnosťou považovaný za čechoslovakisticky orientovaného politika a vyznával fikciu jednotného československého (politického) národa.
3. Štefánek mal na mysli politiku Ľudovej strany. Podľa Štefánka bola politika Ľudovej strany v medzivojnovom období častou prekážkou pokroku v školstve.
4. Republikánska strana zemědělského a maloroľníckeho ľudu. V spoločnosti bolo zaužívané označenie Agrárna strana.
Literatúra
[1] JEŽO, M. Moderná škola – moderný učiteľ. Naša škola. 1926, 8, 1. 228 – 230 s.
[2] Slovenský národný archív Bratislava (ďalej SNA), fond Anton Štefánek 1900 - 1960, krabica (ďalej kr.) 13, inventárne číslo (ďalej inv. č.) 665. Moderná škola. v texte (SNA, A. Š. 13, 665).
[3] SNA. fond Anton Štefánek 1900 - 1960, kr. 15, inv. č. 686. Školská úvaha poprevratová. v texte (SNA, A. Š. 15, 688).
[4] SNA. fond Anton Štefánek 1900 - 1960, kr. 15, inv. č. 688. Školstvo na Slovensku. v texte (SNA, A. Š. 15, 688).
[5] SNA. fond Anton Štefánek 1900 - 1960, kr. 27, inv. č. 888. Prednášky o vývoji školstva na Slovensku. v texte (SNA, A. Š. 27, 888).
[6] SNA. fond Anton Štefánek 1900 - 1960, kr. 27, inv. č. 894. Neidentifikovateľné prednášky. v texte (SNA, A. Š. 27, 894).
[7] TAMÁŠOVÁ, V. - KOZÁKOVÁ, J. Vzdelávanie dospelých - história a súčasnosť. In Jazykovedné, literárnovedné a didaktické kolokvium XXXV. 2016. 1–9 s. ISBN 978-80-8177-021-0.
Zpět na obsah / Back to content