| Ročník: 2016 | Volume: 2016 |
| Číslo: 1 | Issue: 1 |
| Vyšlo: 1.července 2016 | Published: July 1st, 2016 |
| Marks, Igor.
Problém autonómie a slobody na akademickej pôde (s akcentom na slovenské univerzity).
Paidagogos, [Aktualizované |
#4
Zpět na obsah / Back to content
Problém autonómie a slobody na akademickej pôde (s akcentom na slovenské univerzity)
The Issues of Autonomy and Freedom in Academic Sphere (with Emphasis on Slovak Universities)
Abstrakt: Akademické slobody sprevádzajú univerzity už od stredoveku. Sú výrazom autonómie najmä v oblasti vyučovania a výskumu. Základné poslanie univerzity je skúmať pravdu a odovzdávať získané poznatky ďalším generáciám. Diskusie o súčasných či budúcich možnostiach a rozvoji akademických práv a slobôd je potrebné chápať v historickom kontexte.
Kľúčové slová: Akademická sloboda, autonómia vysokých škôl, vysoké školy.
Abstract: Academic freedom is related to universities since the Middle Ages. It is sign of autonomy mainly in the filed of education and research. Main goal of university is to explore truth and to pass achieved knowledge to the next generations. Discussions about actual or future possibilities and development of academic rights and freedom have to be considered in historical context.
Keywords: Academic freedom, autonomy of universities, universities.
Akademické práva a slobody prešli svojim historickým vývojom. Otázka autonómie univerzity, jej slobôd a akademických práv sú také staré ako samotná história univerzít. Pre vnútorný život univerzít a akademickú obec stále majú tieto otázky veľký význam. Od nich sa odvíja sloboda myslenia, prejavu a argumentovania ako otázka tradičných ideí univerzity. V našom prípade to znamená autonómiu v rozhodovaní vo veciach vzdelávania, výskumu, financovania i vnútornej organizačnej štruktúry nezávislých od orgánov štátu.
Je veľmi náročné vymedziť hranice autonómie univerzity a identifikovať ostatné limity, v rámci ktorých pôsobí a ktoré môžu brániť rozvoju alebo obmedzovať schopnosť univerzity napĺňať svoje poslanie a víziu v študijných a výskumných programoch. Tieto obmedzenia sú typické pre obdobie, ktoré nasledovalo po spoločenských zmenách v roku 1989, pretože zmena režimu vniesla aj zásadné zmeny do systému vysokoškolského vzdelávania tak na Slovensku, ako aj v iných európskych krajinách.
Univerzity vždy boli a dodnes sú pýchou civilizovaných štátov, základom vzdelanosti a kultúry národov, zdrojom tvorivých podnetov pre spoločnosť a inovácií pre priemysel. Samozrejme, to platí len vtedy, keď napĺňajú svoje funkcie, rozvíjajú sa, zvyšujú svoju kvalitu, a poskytujú priestor tvo¬rivosti a slobode ducha. Potom ich význam narastá aj v medzinárodnom akademickom prostredí. Na Slovensku prevláda predstava, že tieto strategické ciele sa dajú dosiahnuť zvyšovaním adminis¬tratívnej kontroly, ekonomického tlaku a zavádzaním centrálne riadených manažérskych nástrojov.
Univerzity nie sú izolované od spoločenského diania. Po stáročia slúžia ako jeho zrkadlo, ná-stroj sebareflexie a prostriedok na odhaľovanie nedostatkov a chýb. Absencia tvorivého dialógu me¬dzi vysokými školami a spoločnosťou vedie k ich vzájomnému uzatváraniu sa do seba a k priepasti, ktorá škodí obom stranám.
Univerzity oddávna považovali idey slobody a autonómie za neoddeliteľné a z tohto dôvodu si ich bránili. Hoci, z historického pohľadu nebolo vždy možné presadzovať tieto práva v želanej podobe, ich duch vždy prežil a túžba po nich bola v diskusiách a úvahách stále aktuálna.
Zápas univerzít o autonómiu, akademické práva a slobody pretrvával celé stáročia až do súčasnosti. Pritom sa však treba zamyslieť nad tým, čo je to univerzita a aké je jej poslanie. Tradičné európske univerzity boli založené s cieľom šíriť vedomosti a poznatky na základe systematického štúdia a akademickej diskusie. Základné poslanie univerzity, a to skúmať pravdu a odovzdávať získané poznatky ďalším generáciám, zostáva stále nezmenené.
Akademická sloboda je definovaná v rôznych dokumentoch. O jej základných princípoch hovorí napr. Magna Charta Universitatum, ktorej signatármi sú aj slovenskí rektori vysokých škôl. (Magna Charta Universatum, 1988). Jej vyjadrenie môžeme nájsť taktiež v Encyclopedia Britannica (Academic freedom, 2014) a samozrejme v ústavných zákonoch jednotlivých krajín.
Na Slovensku upravuje akademickú slobodu zákon o vysokých školách v §4, v ktorom sa hovorí Vysokoškolské akademické slobody a práva sú:
V slovenských podmienkach nie je ponímanie akademickej slobody nijako inak vymedzené okrem už uvádzaných právnych ustanovení v Zákone o vysokých školách (prípadne možno ojedinele veľmi stručne v etických kódexoch slovenských univerzít). Slovenské, české a vlastne stredoeurópske akademické prostredie vôbec, je ovplyvnené najmä nemeckým chápaním akademickej slobody (Nemecká ústava, čl. 5, §4), hlavne pokiaľ ide o legislatívnu ochranu učiteľov.
Akademickú slobodu dlhodobo rozvíja a podporuje organizácia American Association of University Proffesors (AAUP). Viac ako deväťdesiat rokov sa AAUP zaoberá vyvíjaním noriem pre ochranu akademickej slobody a snahou o prijatie týchto noriem komunitou vysokoškolského vzdelávania. Združenie je už dlhšiu dobu považované za smerodajný hlas akademickej obce v tomto smere. Vyhlásenie, správy a zásady týkajúce sa akademickej slobody sú zverejňované v Strategických dokumentoch a správach - tiež známych ako "Redbook". V dokumente, ktorý bol publikovaný v AAUP's Policy Documents and Reports (Redbook) sa akademická sloboda vymedzuje v základnom rámci nasledovne:
Takéto vymedzenie a orámcovanie obsahu akademickej slobody nemusí byť konečné, určite je možné ho doplniť ďalšími právami.
Východiskom nášho príspevku je staroveký „Lykeón“, kde Aristoteles už v 4. storočí pred Kristom spojil prednášky s vedeckým výskumom, systematickú výučbu so systematickým bádaním. Je to v podstate totožné s dnešným chápaním vysokých škôl, podľa vysokoškolského zákona „Hlavnou úlohou vysokých škôl pri napĺňaní ich poslania je poskytovanie vysokoškolského vzdelávania a tvorivé vedecké bádanie alebo tvorivá umelecká činnosť.“ (§ 1, ods. 3, Zákon o vysokých školách č. 131/2002 Zb. z. o vysokých školách)
Ako ďalšie východisko sme stanovili hľadanie historického obmedzovania a chápania slobody v priereze dejín (vybrané obdobia, univerzity), čo alebo kto obmedzoval slobodu na univerzitách a hľadanie paralely so súčasnosťou, ako politika ovplyvňovala univerzity a ako je to dnes? Nielen politika môže obmedzovať autonómie na univerzitách. V poslednej dobe sa stretávame v čoraz väčšej miere aj so zaujímavým fenoménom ovplyvňovania slobody vysokoškolských učiteľov zo strany rodičov. (S. Krásna, 2013, s. 35) Takto vymedzené ohrozenie akademickej slobody však necháme na ďalší výskum.
Cieľom práce je vymedziť, charakterizovať, zamyslieť sa a vyvolať polemiku o akademických právach, slobode a autonómii nielen v priereze dejín ale aj na súčasný stav slobody a autonómie na vysokých školách.
Vychádzame z obdobia vzniku univerzít, v stredoveku, kde sa akademická autonómia a sloboda univerzít zrodila. V priereze slovenských dejín sa v krátkosti pristavíme pri Academii Istorpolitane a Trnavskej univerzite ale gro nášho výskumu sme zamerali na dve obdobia slovenských (československých) dejín 20. storočia, kedy bola akademická sloboda, autonómia a práva jednotlivých členov univerzít (konkrétne bratislavskej univerzity) flagrantne porušovaná. Ide o obdobie rokov 1938 – 1945 a obdobie rokov 1948 – 1989. Pri analýze prameňov a dostupnej literatúry sme sa snažili objaviť a naznačiť, že to čo v stredoveku členov univerzity napr. spájalo (napr. jazyk prednášok) alebo bolo doménou stredovekých univerzít (rovnosť, prístup ku vzdelaniu a pod.), to v spomínaných obdobiach bolo problémov a determinovalo to chod univerzity.
To nám poskytlo pôdu pre analýzu súčasného vysokoškolského zákona na Slovensku a v práci sa snažíme vymedziť voči možným obmedzeniam vo vzťahu k všeobecnému vnímaniu akademickej slobody a autonómie.
V príspevku sme pracovali prevažne s výskumnými metódami, ktoré sa používajú v pedagogickej historiografii. V rámci historického výskumu sme sa zamerala najmä na obsahovú analýzu textových dokumentov (najmä zákonov), ktorá je ako výskumná metóda vhodná na objektívny, systematický a kvantitatívny, príp. kvalitatívny opis obsahu komunikácie. Ďalej náš výskum pokračoval výskumom v archíve, týkal sa najmä materiálov, ktoré súviseli so Slovenskou univerzitou počas obdobia druhej svetovej vojny.
Sloboda a autonómia univerzít v dejinnom priereze
Originalita univerzít spočívala predovšetkým v autonómii, resp. v „právach a privilégiách“ učiteľov a študentov (niekde len študentov – Bologna). V stredoveku bola univerzita viac alebo menej závislá na panovníkovi a ak hovoríme o autonómii, tak najmä ku koncu stredoveku už ťažko môžeme hovoriť o nezávislosť od panovníka, ale išlo skôr o privilegované právne postavenie univerzity napr. v rámci mesta.
Ako každá korporácia, aj univerzita si mohla vytvoriť vlastný štatút, pravidlá, (vnútorná disciplína, fungovanie inštitúcie...). Programy prednášok, učebné plány, skúšky a udeľovanie akademických hodností na každej fakulte určoval majstrovský zbor slobodne. Univerzita zaisťovala aj ochranu pred vonkajšími autoritami. Taktiež riadila aj získavanie a prijímanie nových členov (imatrikulácie študentov, voľby alebo kooptácia učiteľov...).
Prvé UNIVERSITATES MAGISTRORUM ET SCHOLARIUM, zaistené právnymi aktmi, prejavovali mimoriadnu vitalitu a čoskoro vypracovali množstvo záväzných foriem a inštitúcií, ktoré sa stali vzorom i pre ďalšie univerzity a v podstate sa uplatňujú do súčasnosti. Sú to predovšetkým samosprávna a duchovná autonómia, ktoré sa presadili napriek tomu, že stredoveké univerzity boli predovšetkým cirkevnými inštitúciami.
Vonkajším výrazom samosprávy, ktorá vyňala akademických občanov z ostatnej jurisdikcie, bolo riadenie akademickej obce rektorom, ktorý bol volený z jej stredu a ktorý vykonával súdnu právomoc nad ostatnými príslušníkmi univerzity. Čoskoro nastali ďalšie opatrenia, tak sa mohli jednotlivé vedecké odbory konštituovať na samostatných fakultách, riadených volenými dekanmi. Bol stanovený systém skúšok, vymedzené grady, svoju náplň dostali promócie (uznávané na všetkých univerzitách), upravili sa vzťahy medzi učiteľmi (externí, interní), zaviedlo sa používanie vonkajších znakov dôstojnosti (insignie, taláre a pod.)
V stredoveku sa nám zrodili aj ďalšie normy, zvyky a problémy, ktoré sa ťahajú celé storočia – napr. relatívna autonómia vedy. S relatívnou autonómiou vedy sa stretávame aj v súčasnosti. Pre väčšinu učiteľov a zároveň vedcov je akademická sloboda silne spojená s možnosťou získania prostriedkov na realizáciu výskumu. Aby sa prostriedky získali, vyžaduje sa istá prispôsobivosť a taktika. Akademická sloboda je nereálna, ak možnosti nie sú realizovateľné a možnosti majú formu peňazí. Z toho vyplýva, že predsa len nemôžeme skúmať čokoľvek, keď na to nemáme peniaze. Výskumný problém preto musia vysokoškolskí učitelia formulovať tak, aby vyhovoval konkrétnej nadácii alebo grantovej agentúre (napr. KEGA, VEGA, APVV a pod.), čím sa akademická sloboda výrazne znižuje.
V jednom z výskumov realizovaných na švédskych univerzitách, jeden z účastníkov diskusie dokonca uviedol, že je to konštrukcia a výmysel hovoriť o akademickej slobode, ak nemáte postavenie, ktoré vám umožní stanoviť obsah výskumu. Ak sa chceš cítiť slobodne, musíš mať finančné možnosti. Možno vypracovať projekt, ale nie vždy je projekt schválený. Potom aká akademická sloboda? Podľa niektorých diskutujúcich si akademická sloboda vyžaduje určité podmienky, ak má byť realizovaná, no tieto podmienky sa menia k horšiemu (v kontexte podmienok pre švédske univerzity – pozn. autora). Avšak, zároveň diskutujúci priznali, že toto vonkajšie obmedzenie nie vždy musí nutne znamenať radikálnu zmenu v plánovanom výskume a výskumníci sa učia, ako sa dá použiť tento systém (teda prispôsobiť) s cieľom maximalizovať prínos pre výskumné aktivity. (Bennich - Björkman 2007, p. 344)
Bola stredoveká univerzita skutočne slobodná? Výraznou črtou stredovekej univerzity bolo jej univerzalistické poslanie. Tento univerzalizmus sa týkal samotného poznania, ktoré šírila univerzita. Poznanie (vzdelanie) bolo všade rovnaké a pochádzalo z dvoch prameňov, z antickej vedy (obohatené arabskými vedomosťami) a z kresťanského Zjavenia.
Vyučovací jazyk, latinčina, bol rovnako univerzálny, vyučovanie sa všade opieralo o rovnaké autority (Priscianus, Aristoteles, Galénos, Corpus iuris civilis, biblia...) a neprispôsobovalo sa žiadnym regionálnym alebo národným zvláštnostiam. Poznanie sa teda vyskytovalo v rovnakej podobe na všetkých kresťanských univerzitách. Táto uniformita mala, aspoň teoreticky, za následok univerzálnu platnosť akademických hodností. Dôvodom a zároveň dôsledkom tohto univerzalistického poslania bolo priame napojenie univerzít na univerzálnu moc par excellence, totiž na pápežstvo. Pápež totiž potvrdzoval univerzitné privilégiá, jeho menom udeľoval kancelár licenciu „platnú kdekoľvek“, on chránil učiteľov študentov pred zásahmi miestnej moci (svetskej aj cirkevnej). Od univerzít pápež očakával, že mu budú verne slúžiť ako doktrinálny pomocník. (Le Goff - Schmitt, 2002, s. 827)
Univerzity boli už od svojho začiatku SPOLOČENSTVOM, ktoré tvorili príslušníci všetkých sociálnych vrstiev. Jednotlivé triedy a stavy mali rovnaké práva, univerzity sa taktiež neuzatvárali pred žiadnym kresťanským národom.
Vznikli tak špecifické spoločenstvá univerzitných obcí, ktoré sa hierarchizovali podľa iných kritérií, ako ich členila stredoveká spoločnosť. Sociálny pôvod študentov a učiteľov nehral v tomto procesu žiadnu úlohu a toto uplatňovanie rovnosti môžeme pokladať za významný signál a tendenciu ďalšieho vývoja spoločnosti.
Aj keď sa zásada rovnakých možností v prístupe k akademickým hodnostiam mohla uplatniť len v úzkom okruhu akademickej obce a bola relativizovaná faktickým tlakom majetkových rozdielov, predsa len samotné úsilie o zavedenie rovnoprávnosti do praxe bolo z pohľadu vývoja veľmi plodné a aktuálne je aj v súčasnej dobe. Na univerzite sa mohli prvýkrát stretnúť ako rovný s rovným šľachtici s mešťanmi, bohatí s chudobnými, významní s nevýznamnými...
Na univerzite sa začali aj zmenšovať rozdiely medzi laikmi a klerikmi, čo znamenala hlboké narušenie stredovekého monopolu cirkevného vzdelania a viedlo v ďalších generáciách k intelektuálnej sekularizácii. Univerzity naznačili tiež rôznym spôsobom iné formy štruktúry spoločnosti, ako bolo bežné, a v tom je tiež ich význam. Univerzita produkovala novú spoločenskú vrstvu, novú elitu, ktorá výrazne zasahovala do všetkých oblastí spoločenského života. Len akademické grady boli nositeľmi spoločenskej prestíže (niekedy aj k získaniu bohatých benefícií a významný podiel na moci – najmä doktoráty z teológie a práva). (Spunar, 1995)
Stredoveké univerzity vznikali rôznym spôsobom, ale prevažne mimo prostredia kláštorných a biskupských škôl, ktoré už neboli schopné primerane reagovať na potreby svojej doby a vlastne v boji proti nim. Jadro univerzít je potrebné hľadať v rôznych zoskupeniach učiteľov a žiakov, ktorí sa združovali na korporatívnom základe k obrane spoločenských záujmov, aby spoločne rozmýšľali nad podnetmi, ktoré priniesli novoobjavené aristotelovské texty pre teológiu (Paríž) alebo Justiniánov Corpus iuris civilis pre právny život v mestách (Bologna).
V rámci stredovekej univerzity sa spájali cirkevní učitelia, špecialisti na kultúru, aby vytvorili profesijnú korporáciu podľa modelu remeselníckych cechov. Toto teleso, posvätené pápežom, fungovalo v rámci cirkvi ako autonómna inštitúcia, mimo jurisdikciu biskupov a svetských pánov. Univerzita bola podriadená výlučne pápežskej moci a jej doktrinálnej kontrole.
Vývoj univerzity v stredoveku sa nedá oddeliť od scholastiky, ktorá bola organizovaná a istým spôsobom exkluzívne privilegovaná. Univerzita a scholastika – zrodené spoločne – sú vzájomne späté. Univerzita je uzatvoreným celkom, ktorý tvoria majstri a scholastika je učenie týchto majstrov (úlohou univerzity bolo poskytovať toto učenie). Jedna ovplyvňuje druhú, nie je univerzita bez scholastiky, nie je scholastika bez univerzity.
Tak ako sú univerzita a scholastika spojené, tak ich aj postihne spoločný úpadok. Naopak humanizmus, ktorý vystriedal scholastiku, je slobodnou kultúrou a zároveň radikálne antischolastickou.
Samotná scholastika sa zväčša chápe ako učenie („magisterium“) profesionálnej inštitúcie, ktorá sa opiera o nejaké štatúty, ktoré sú sankcionované pápežom. Je zložená z majstrov, ktorí sú poverení komentovaním posvätných textov (tie tvoria autoritu). Na prácu majstra dohliadala inštitúcia, ktorá zavrhovala každú odchýlku. Tento svet textov vytváral celý vesmír scholastiky a jeho hranice sa vyznačovali zákazom používania iných kníh.
Jeden z konštitutívnych znakov univerzity, korporatívny aspekt, sa analogicky objavuje aj v scholastike, ktorá je ako kultúra rovnako uzatvorená a rozčlenená ako univerzita. Uzavretosť scholastiky sa prejavila aj jazyku, ktorý používala. Vedenie (poznanie, vyučovanie, vzdelávanie) bolo v skutočnosti jej inštitucionálnou výsadou a toto privilégium si stráži, lebo ona zachováva všetko (celé) „pravé“ vedenie.
To znamená, že scholastika nečerpá z iných prameňov, ako je ona samotná: obrní sa za svojimi textami, opovrhuje všetkým, čo prichádza zvonku a neudržiava žiadne styky a kontakty s tým, čo existuje za jej hranicami. V očiach scholastiky sa nedá autentická múdrosť nájsť inde ako v prednáškových sálach a neexistujú ani majstri, ktorí by mohli existovať mimo scholastiky. V stredovekých univerzitách nájdeme pôvod väčšiny akademických slobôd a základ autonómie. V tomto prípade je to však naopak, skôr v nedávnom období, je možné venovať sa na univerzitách ľubovoľným problémom a aj to môže vyjadrovať slobodu a autonómiu univerzít.
Scholastika, ktorá ako nový spôsob myslenia ovládla univerzity, napriek neskoršiemu odsudzovaniu a kritike scholastického verbalizmu a formalizmu, podľa S. Wielgusa (1995, s. 14) „naučila Európu myslieť“. V období stredovekej scholastiky sa definovali dôležité pojmy, bez ktorých sa nezaobíde v súčasnosti žiadny filozofický smer.
Sloboda a autonómia univerzít v dejinách vybraných slovenských univerzít
V krátkom exkurze dejín univerzity sa v krátkosti zastavíme pri troch vysokých školách v dejinách Slovenska. Prvé dve z nich výrazným spôsobom ovplyvnila minimálne stredoeurópska politika, ak nie celoeurópska. Priaznivé podmienky, osvietený kráľ ovplyvnený dvorom svojej manželky, ktorá priniesla na kráľovský dvor humanizmus a mnohé iné dôvody mali vplyv na to, že Matej Korvín zriadil v Bratislave (1465) vysokú školu Academiu Istropolitanu. Pokiaľ kráľ školu podporoval a staral sa o ňu, škola kvalitatívne a kvantitatívne rástla. Ale postupom času škola doplatila na hospodársky nedostatok, kráľ prestáva venovať pozornosť svojej univerzite, ale je zamestnaný vojensko-politickými podujatiami (Vladislav Jagelovský) a väčšina peňazí ide iným smerom. Ako niekoľko krát predtým a história ukázala aj neskôr, staré známe – Inter arma silent Musae.
Ďalším medzníkom v dejinách slovenských vysokých škôl je Trnavská univerzita (1635 – 1777). Na jednej strane priaznivá politická situácia zrodila túto univerzitu, na druhej strane politické okolnosti spôsobili zánik, resp. presťahovanie tejto univerzity do Budína. Dobytie Budína Turkami (1541), následný presun (1543) Ostrihomského arcibiskupstva do Trnavy a príchod jezuitov do Trnavy, mali za následok, že Trnava sa stáva centrom a baštou katolíckeho cirkevného, ale aj vzdelanostného života. Žiaľ to, čo bola na začiatku výhodou, sa sa však v 18. storočí ukázala ako nevýhoda. Turecké nebezpečenstvo pominulo, štát v čoraz väčšej miere preberá na svoje plecia otázky organizácie školstva a kontroly nad ním, jezuitský rád bol zrušený (1773), univerzita sa stáva štátnou a v roku 1777 je nakoniec presťahovaná do Budína.
Treťou univerzitou, ktorú si budeme podrobnejšie venovať je univerzita, ktorá vznikla v roku 1919 v Bratislave. V celom svojom vývoji si prešla vo vzťahu k slobode podľa nás dvoma náročnými obdobiami, kedy boli v rámci univerzity obmedzované akademické slobody a zo strany štátu bola narúšaná jej autonómia.
Kontroverzným obdobím v slovenských dejinách je isto obdobie rokov 1939 - 1945 a v tejto súvislosti aj snahy o obmedzovanie akademickej slobody na pôde univerzity v Bratislave. Dejiny univerzít ako významných kultúrnych centier sú vždy spojené s politickými a spoločenskými dejinami národov. Príkladom, ako štátna moc chcela zasahovať do obsahu vyučovať a najmä zasahovať do akademickej autonómie dovtedy jedinej jestvujúcej vysokej školy na slovenskom území, bolo práve obdobie rokov 1939 – 1945.
Spomínané obdobie prinieslo aj veci, ktoré treba vnímať jednoznačne pozitívne. Vytvorenie nových vysokých škôl, zriadenie dovtedy chýbajúcej Prírodovedeckej fakulty, lekárnického štúdia, Telovýchovného ústavu a pod. sú toho jasným dôkazom. Kvantitatívny nárast vysokých škôl súvisel v postate s nutnosťou, ktorú vyvolala situácia po zatvorení vysokých škôl v Čechách a štát logicky využil aj svoje postavenie, aby sa realizovali objektívne potreby slovenskej kultúry a hospodárstva. Profesorské zbory sa celé obdobie snažili o zachovanie si relatívnej dávky akademickej slobody, uchovať si vlastnú tvár a eliminovať snahy štátnej moci o infiltrovanie ľudáckej ideológie na akademickú pôdu.
Vážnym problém, ktorý však ovplyvnil život univerzity, bola národnostná a jazyková otázka. Prví pedagógovia na Univerzite Komenského pochádzali z českého univerzitného prostredia, analogicky aj prvé profesúry obsadzovali Česi. Podľa zákona o univerzite sa mali prednášky konať buď v českom, alebo slovenskom jazyku, pre autonomistov 1 sa táto požiadavka postupne stala predmetom sváru.
V súvislosti s narastajúcim autonomistickým hnutím na Slovensku v 30. rokoch 20. storočia, môžeme spomenúť v roku 1937 demonštráciu slovenského autonomistického študentstva pod heslom „na Slovensku po slovensky“. Demonštrácia bola v podstate vyústením ich snáh, aby sa konali prednášky výlučne v slovenskom jazyku. Následne bolo voči 12 študentom začaté disciplinárne konanie na univerzite. (AUK, Rektorát UK, sign. A-10/2, 1932-1945, pozri tiež Bartl, 1998, s. 326).
Na jednej strane disciplinárne konanie rieši samotná univerzita, čo je v súvislosti s ponímaním autonómie na univerzitách jednoznačne pozitívne. Na druhej strane v rozpore so stredovekými univerzitami, kde jazyk študentov a učiteľov na univerzitách spájal (latinčina), negatívnym javom je, že tu ich jazyk stavia proti a rozdeľuje. Jazyk prednášok bol vonkajším, ale aj tak dôležitým znakom. Oveľa významnejším ukazovateľom bola atmosféra, ktorú okolo seba vytvárali niektorí profesori – väčšina z nich podporovala ideu čechoslovakizmu a vedome zaznávali existenciu slovenského národa. (Štulrajterová, 2015, s. 129-130)
Najvýraznejšie zmeny v tomto období nastali na Univerzite Komenského v Bratislave koncom roku 1938. Obdobie autonómie (Slovenska v rámci Československej republiky – poznámka autora) bolo na Univerzite Komenského charakterizované najmä v organizačnej oblasti chaosom, existovalo totiž dvojstranné riadenie z Prahy a autonómnej vlády na Slovensku.
Snahy o poslovenčenie bratislavskej Univerzity Komenského sa najprv odrazilo v jej premenovaní, keď sa nariadením vlády Slovenskej krajiny z 25. februára 1939 názov tejto univerzity symbolizujúci čechoslovakizmus, zmenil na Slovenskú univerzitu. Poslovenčenie univerzity sa odrazilo aj v personálnom zložení jej pedagógov a akademických funkcionárov jednotlivých fakúlt, keď po roku 1938 museli z univerzity buď dobrovoľne alebo pod tlakom politickej situácie odísť najmä českí profesori. K 31. decembru 1938 boli „daní k dispozícii“ ústrednej vláde v Prahe profesori, ktorí „nemali kladný pomer k slovenským záležitostiam a hatili vývoj slovenskej kultúry“. (Slovenská pravda zo 14.10.1938)
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 2 sa pokusy o pripútanie univerzity k novému štátu zosilnili. Jednou z ciest na dosiahnutie tohto cieľa bol výber vhodného kandidáta na post rektora. 14. januára 1940 bol slávnostne inštalovaný do funkcie rektora prof. JUDr. Vojtech Tuka. V dejinách univerzít ide kuriózny, skôr tragikomický stav, že rektor univerzity bol zároveň ministrom vnútra a predsedom vlády, čo naznačuje snahy vládnucej strany zviazať univerzitu so záujmami režimu.
Ďalšie pokusy o pripútanie univerzity súviseli s pripravovaným novým univerzitným zákonom (Zákon č. 168/1940 Sl. z.). Už pred jeho prijatím Akademický senát v rozprave k pripravovanému zákonu, resp. jej osnove, napádal a kritizoval paragraf o menovaní akademických funkcionárov. Autori zákona to odôvodňovali tým, že na čele univerzity (fakulty) musí stáť osoba vhodná pre štát z politického hľadiska, spoľahlivá a organizačne schopná, čo nie je zaručené pri systéme voľby. Rektor Tuka v Akademickom senáte (27.11.1939) to obhajoval tým, že doba vyžaduje rešpektovanie autority a že k autoritatívnemu systému smeruje celý štát. (Zasadnutie Akademického senátu z 27.11.1939)
Priamo zlikvidovať autonómiu univerzity sa osnova zákona neodvážila, v ponímaní zákonodarcov Slovenskej republiky sa táto autonómia vymedzila na právo vydávať štatúty, udeľovať akademické hodnosti, tituly a habilitovať súkromných docentov, ale pri väčšine úkonov podliehalo rozhodnutie akademického senátu schváleniu Ministerstva školstva a národnej osvety, takže nadriadené orgány mali možnosť zasahovať do chodu univerzity. Univerzita napriek svojmu autonómnemu charakteru musela rešpektovať systém platných právnych predpisov a zákonov, takže nebola celkom od štátu nezávislá (Dolan – Bartl, 1966, s. 13) Napriek diskusiám bol zákon s miernymi zmenami prijatý. Akademických funkcionárov: rektora, prorektora, dekana a prodekana menoval prezident republiky na dva roky z riadnych profesorov univerzity. Princíp voliteľnosti akademických funkcionárov teda vystriedal princíp menovací, ktorý prislúchal prezidentovi republiky. (Zákon č. 168/1940 Sl. z.)
Diskusie a polemiky okolo osnovy zákona a samotný univerzitný zákon podstatnejšie nenarušil život univerzity, okrem zavedenia systému menovania akademických funkcionárov a menovania profesorov podľa minoritného vóta a vonkajších prejavov a foriem, ako boli pozdrav „Na stráž“ a zavedenie krížov do posluchární a úradných miestností. Boj o autonómiu univerzity, ktorý bol len jedným z celého radu problémov, poukazoval na to, že univerzita nie je jednoliaty a povoľný organizmus, hoci nešlo o autonómiu (univerzity – poznámka autora), aká bola v čase pred rokom 1938.
Objavili sa aj iné snahy o narušenie autonómie univerzity. Napr. nanútiť branný výcvik vysokoškolským študentom, poslucháči však brannú výchovu sabotovali. Hlavné riaditeľstvo Hlinkovej mládeže požadovalo od vedenia univerzity, aby absolvovanie brannej výchovy bolo podmienkou na zápis.
Otvoreným problémom bolo štúdium žien na Slovenskej univerzite v rokoch 1939 - 1945. Objavujú sa snahy obmedziť ich štúdium na vysokých školách pod heslom „vrátiť ženu rodine“. V lete v roku 1941 sa organizovala dokonca anketa o štúdiu žien na Slovenskej univerzite. Bol taktiež pripravený návrh vládneho nariadenia o dočasnej úprave štúdia žien na Slovenskej univerzite. (Zborník Spolku profesorov Slovákov, 1941/42, s. 14)
Tieto snahy sa nerealizovali vďaka výraznému nesúhlasu profesorských zborov jednotlivých fakúlt. V tejto súvislosti azda netreba pripomínať diskrimináciu študentov a pedagógov židovského pôvodu. (Štulrajterová, 2015, s. 137 - 138)
Tak ako v dnešnej dobe je možné na univerzitách a vysokých školách absolvovať rôzne výmenné zahraničné pobyty a stáže (Erazmus a pod.), podobne tomu bolo aj na Slovenskej univerzite (príp. Slovenskej vysokej škole technickej) počas obdobia druhej svetovej vojny. Zahraničnopolitická orientácia prvej Slovenskej republiky bola jednoznačná a tomu aj zodpovedal kultúrna a vedecká spolupráca. Mnohí slovenskí odborníci zo spomenutých vysokých škôl absolvovali študijné pobyty a prednášky na nemeckých univerzitách, príp. nemeckí univerzitní profesori realizovali hosťovské prednášky na slovenských vysokých školách. Aj Jozef Sivák 3 uvádza, že živé styky v tejto oblasti sa realizovali hlavne s Nemeckom, Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Chorvátskom a Španielskom. (Päť rokov slovenského školstva. 1939 – 1945, s. 351 – 358) Aj v týchto intenciách môžeme polemizovať o obmedzovaní akademickej slobody a možnosti a nemožnosti sa rozhodovať o ďalšom štúdiu, vede a výskume slobodne a nezávisle.
Obdobie prvej Slovenskej republiky, najmä v prvých rokoch jeho existencie, keď sa uplatňovala nová štátna moc a zasahovala do všetkých spoločenských oblastí, neobišla ani vysokoškolské prostredie. Tento vplyv zákonite poznačil ďalší vývoj vysokoškolských inštitúcií, keďže nemohli existovať mimo rámca politického diania a ideály apolitickosti, neangažovanosti, nadstraníckosti sa bránili veľmi ťažko. Relatívna dávka akademickej slobody, ktorá ostala aj napriek zmenám v správe štátu, umožnila pedagógom zaujať individuálny postoj k obsahu výučby a vyhnúť sa tak propagovaniu fašistickej ideológie.
Môžeme konštatovať, že napriek tomuto kontroverznému obdobiu slovenských dejín, profesorské zbory Slovenskej univerzity neslúžili režimu a nepodľahli tlaku natoľko ako po roku 1948, v období totalitného komunistického režimu. Pozitívne možno hodnotiť aj úsilie jednotlivých fakúlt v udržovaní autonómneho života školy a proti neprijateľným zásahom vládnych miest, ako napr. vylúčenie žien zo štúdia. Návrh vlády o vylúčení žien zo štúdia sa nerealizoval pre odpor jednotlivých fakúlt a počet prijatých žien bol napokon o niečo vyšší ako v období prvej Československej republiky.
Obnovená Československá republika po roku 1945 pokračovala v intenciách demokratickej Československej republiky (v rokoch 1918 – 1938) s istými zmenami, ktoré si v postavení Slovenska vynútil vývoj od roku 1938 a najmä Slovenské národné povstanie. Po roku 1948 však v nami sledovanej problematike nastali isté zmeny ohľadom obmedzovania nezávislosti, akademickej slobody a autonómie na vysokoškolskej pôde.
Zákon č. 58 z 18. mája 1950 o vysokých školách realizoval reformu štúdia na vysokých školách podľa sovietskeho vzoru. Zrušil relatívnu nezávislosť a rozsiahlu samosprávu vysokoškolskej obce a nastolil prísne centralistické riadenie. Vysoké školy formálne riadili štátne školské orgány, ale rozhodovali orgány komunistickej strany. Zákon zrušil voľby akademických orgánov a funkcionárov a zaviedol vymenovacie pokračovanie. Rektora vymenúval prezident republiky na návrh Štátneho výboru pre vysoké školy. Prorektorov, dekanov a prodekanov vymenúval minister školstva. V jeho kompetencii bolo aj zriaďovanie katedier a vymenúvanie ich vedúcich. Nový vysokoškolský zákon ako základné pracoviská zaviedol katedry, v ktorých sa združovali profesori, docenti a asistenti príslušného vedného odboru.
V §2 určil jednoznačne úlohu vysokých škôl „...vychovávať odborne a politicky vysoko kvalifikovaných pracovníkov, verných ľudovodemokratickej republike a oddaných myšlienke socializmu, tvorivo vedecky a umelecky pracovať a spolupracovať na šírení vedy a umenia medzi ľudom.“ (§ 2, Zákon o vysokých školách č. 58/1950 Zb. z. o vysokých školách)
V roku 1950 sa konali politické previerky učiteľov a študentov s cieľom „očisty“ vysokých škôl od buržoáznych pozostatkov a za nastolenie marxisticko-leninskej ideológie ako jediného základu vedeckej a pedagogickej činnosti vysokých škôl.
Objavujú sa aj snahy ovplyvniť zastúpenie vysokoškolských poslucháčov z rôzneho prostredia. Najvyššie stranícke orgány chceli týmto spôsobom zvýšiť najmä zastúpenie poslucháčov z robotníckych rodín organizovaním jednoročných prípravných kurzov pre pracujúcich, ktorí po maturite mohli študovať na vysokých školách. Na jednej strane je to z hľadiska otvoreného prístupu štúdia na univerzite výrazné plus, na druhej strane je to nepriamy nátlak ovplyvňovania univerzít.
Po uvoľnení koncom 60. rokov prichádza normalizácia 70. rokov 20. storočia a v podstate návrat späť, do 50. rokov. Opäť sa upevňuje vedúca úloha Komunistickej strany Československa a jej monopol moci, posilňuje sa marxisticko-leninská orientácia pedagogiky. Dominuje teória a prax komunistickej výchovy, vrátane jej metodiky.
V roku 1976 bol prijatý kľúčový dokument – Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacej sústavy – ktorý stanovil a určil ciele a obsah školskej politiky až do roku 1989. Určil aj celkovú prestavbu vysokoškolského štúdia, ale aj mimoškolského a celoživotného vzdelávania. O. i. dôraz kládol aj na pracovnú výchovu, polytechnické vzdelávanie a profesionálnu orientáciu mládeže. Pre vysoké školy bol daný dokument legislatívne upravený v Zákone č. 39/1980 o vysokých školách.
Zákon č. 172/1990 Zb. z. o vysokých školách vytvoril základné predpoklady pre návrat našich vysokých škôl do európskeho akademického spoločenstva, pre návrat k ich pôvodným akademickým tradíciám. Na vysokých školách sa vytvárajú najvyššie orgány samosprávy: akademické senáty a akademické senáty na fakultách; vybudoval sa demokratický systém riadenia, založený na súčinnosti akademických obcí a ich komisií s vedením vysokých škôl, ich fakúlt, kolégií a vedeckých rád. Obnovilo sa habilitačné konanie a miesta vedúcich katedier sa obsadzujú konkurzom.
Celkovo po spoločensko-politických zmenách v roku 1989 môžeme medzi pozitíva zaradiť v oblasti vysokého školstva získanie slobody, nastolenie demokracie, otvorenie sa svetu. Medzi klady vývoja univerzitného školstva ďalej patria:
Sloboda a autonómia na slovenských vysokých školách a súčasnosť
Zákon č. 131/2002 z 21. februára 2002 o vysokých školách je vyjadrením princípov akademickej slobody. Vysoké školstvo je jedným z pilierov vyspelej spoločnosti a jeho zanedbanie môže mať neželateľné následky pre ekonomickú a kultúrnu konkurencieschopnosť Slovenska. Jednou z výsad akademickej slobody je aj právo vysokých škôl na autonómiu vo veciach týkajúcich sa pedagogickej, výskumnej, umeleckej, podnikateľskej a inej činnosti podporujúcej ich rozvoj.
Akademická sloboda je súhrnom záruk a práv, ktoré spoločnosť priznáva akademickej komunite, teda spoluobčanom, ktorí študujú, vyučujú, bádajú, alebo inak tvorivo pracujú na pôde vysokej školy. Akademická sloboda, okrem iného, zaručuje tejto komunite slobodu slova a prejavu, možnosť slobodného bádania a publikovania, právo na samosprávu. Niektoré z týchto práv sú len potvrdením a akcentovaním práv vyplývajúcich z ústavy, preto sa môže na prvý pohľad zdať zbytočné znovu sa nimi zaoberať v ďalších zákonoch. Takto argumentujú odporcovia akademickej slobody, ktorí sa domnievajú, že o nej nemá zmysel zvlášť hovoriť, keďže nezaručuje a nemôže zaručovať väčšie práva ako tie, ktoré sú konzekvenciou ústavných a iných zákonov týkajúcich sa slobôd všetkých občanov. V skutočnosti by však mala akademická sloboda poskytovať akademickej obci nadštandardné práva, ktoré nie sú automaticky dôsledkom ústavných práv a slobôd. Napríklad, zamestnanec súkromnej firmy alebo štátneho pracoviska, má síce ústavné právo na slobodný prejav, ale napriek tomu môžu na tento prejav doplatiť zmenou pracovného zaradenia, alebo dokonca prepustením z práce. Podobne, výskumník súkromného alebo štátneho laboratória nemusí nevyhnutne mať právo skúmať v danej špecializácii slobodne, t. j. podľa vlastného uváženia, jeho zamestnávateľ môže obmedziť jeho výskum na konkrétnu úzko špecifikovanú úlohu. Akademická sloboda tieto a podobné práva dáva, čím prekračuje rámec privilégií dostupných ostatným. Je preto namieste otázka, aké je zdôvodnenie takého zvýhodnenia vysokoškolského učiteľa v porovnaní s bežným občanom.
Odpoveďou je, že určité nadštandardné práva prisúdené akademickej komunite sú nielen v jej záujme, ale predovšetkým v záujme celej spoločnosti. Sloboda je nutným atribútom akademickej činnosti, je katalyzátorom poznania, nástrojom hľadania pravdy, a preto jej obmedzovanie môže byť brzdou pokroku. Je správne poskytnúť stánkom vzdelanosti záruky slobodného intelektuálneho rozmachu, lebo ten je na prospech všetkých. Táto vymoženosť samozrejme nikoho nezbavuje povinnosti správať sa a konať zodpovedne a takisto nechráni pred kritikou. Hodnotenie členov akademickej komunity a ich volanie na zodpovednosť však musí spĺňať prísne kritériá odbornosti a musí sa realizovať podľa vopred stanovených pravidiel.
Terajší vysokoškolský zákon na Slovensku je pomerne strohý vzhľadom k možnosti získania trvalého zamestnania. Táto téma sa spomína len v jedinej vete, ktorá hovorí, že „ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkciu docenta alebo profesora po tretí raz, pričom celkový čas jeho pôsobenia v týchto funkciách dosiahol aspoň deväť rokov ... získava právo ... na zaradenie do tejto funkcie na čas do dosiahnutia veku 70 rokov”. (§ 77, Zákon č. 131/2002 Z. z.)
Uvedená skutočnosť súvisí aj s právom univerzity na samosprávu a rozhodovanie. Vysoká škola zodpovedá za kvalitu vyučovania a vedeckej práce svojich pracovníkov a tým pádom by mala mať flexibilitu stanovovať si pravidlá za akých prijíma fundovaných ľudí, príp. im udeľuje akademické tituly. Ak vychádzame z predpokladu, že globalizácia bude pokračovať takým tempom ako doteraz, je pravdepodobné, že čoskoro nebude stačiť, ak bude univerzita pri prijímaní zamestnancov pasívna, spoliehajúc sa na to, že kvalitní učitelia a vedci prídu sami, bez toho, aby vyvíjala premyslenú snahu získať tých najschopnejších. Vedci a pedagógovia pôjdu tam, kde pre nich vytvoria optimálne podmienky, vrátane podmienok existenčných. Ak úspešný docent môže dostať trvalé miesto okamžite po nástupe na univerzitu v zahraničí, akú bude mať motiváciu ísť na fakultu u nás, kde si na definitívu musí počkať niekoľko rokov? A aký dôvod budú mať potom študenti alebo doktorandi zapísať sa na fakultu, kde bude možno aj preto menej schopných docentov a profesorov? Čoraz častejšie odborníkom otvárajú dvere zahraničné inštitúcie, ponúkajúce atraktívnejšie podmienky pre prácu. Najznámejšie svetové univerzity sú stále agresívnejšie v úsilí pritiahnuť talentovaných a renomovaných vedcov. Darí sa im to aj vďaka tomu, že majú voľné ruky v rozhodovaní, aké príležitosti týmto ľuďom poskytnú.
Akademická sloboda sa teda nevymedzuje len vo vzťahu k vedeckovýskumnej a výchovnovzdelávacej práci (ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať), no taktiež a rovnako podstatne sa akademická sloboda vzťahuje aj k trvaniu pracovného pomeru vysokoškolského učiteľa, pričom napr. už spomínaná AAUP stanovuje podmienky vyjadrujúce princípy akademickej slobody pre vymenovanie do funkcie, prijatie, skúšobnú dobu, trvalý pracovný pomer a tiež ukončenie pracovného pomeru. (The Statement of Principles on Academic Freedom and Tenure)
Jednou z ďalších výsad akademickej slobody je aj právo vysokých škôl na autonómiu vo veciach týkajúcich sa pedagogickej, výskumnej, umeleckej, podnikateľskej a inej činnosti podporujúcej ich rozvoj. Dôsledkom tejto autonómie je, že škola by mala mať právo rozhodovať o zavedení študijných odborov, určovaní a vypracovávaní študijných programov, prijímaní alebo prepúšťaní študentov a zamestnancov a pod. Opodstatnenosť týchto práv je v tom, že realizáciu vyššie uvedených úloh by mali vykonávať experti v danej špecializácii a tými sú predovšetkým pedagógovia a vedeckí pracovníci týchto ustanovizní, a nie vládni funkcionári.
Samospráva vysokých škôl je teda vyjadrením princípu, že fungovanie inštitúcii je oveľa efektívnejšie ak ich činnosť nie je centrálne riadená, ale ak štát deleguje svoju dôveru jednotlivým vysokým školám tým, že im dá možnosť rozhodovať o svojej každodennej existencii, zatiaľ čo sám si ponechá iba minimálne kompetencie súvisiace s kontrolnou činnosťou a s riešením výnimočných situácií.
Na prvý pohľad zákon svojimi deklaráciami posilňuje samosprávne právomoci vysokých škôl v zmysle vyššie uvedených zásad. Avšak, štát v statiach zákona popiera tieto zásady tým, že si ponecháva veľmi silné administratívne páky na ovplyvňovanie chodu univerzít. Okrem toho štát dáva súhlas na akreditáciu študijných odborov a prostredníctvom rôznych orgánov (správna rada, akreditačná komisia, rektorská konferencia, ktoré do veľkej miery podliehajú ministerstvu) môže zasahovať do činnosti vzdelávacích inštitúcií.
Obhajcovia zákona môžu namietať, že štát má povinnosť byť garantom kvality vysokých škôl, keďže im poskytuje prostriedky získané od daňových poplatníkov. Má preto niesť zodpovednosť za to, že tieto idú do správnych rúk, t. j. nie do škôl s nízkou kvalitou vyučovania. Možno súhlasiť, že niektoré práva a požiadavky štátu voči vysokým školám uvedené v zákone sú nepochybne legitímne. Kvalita nášho vysokého školstva však bude závisieť najmä od toho, do akej miery sa štát vzdá svojich právomocí v prospech akademickej komunity, aby sama o sebe rozhodovala, na základe svojho vedomia a svedomia a v podmienkach konkurenčného prostredia voľného trhu. Konkrétne to tiež znamená, že musia existovať záruky, aby nástroje, ktoré má vláda na ovplyvňovanie univerzít, neboli byrokratickými brzdami.
Aktuálny vysokoškolský zákon napríklad dáva malú istotu, že takou brzdou nebude akreditačná komisia. Akreditáciu by mali vykonávať nezávislé komisie, na ktorých skladbu a činnosť by vláda nemala mať takmer žiaden dosah. Akreditácia vysokých škôl a študijných programov by mala byť, príp. mohla byť, aspoň sčasti dobrovoľná (ak už nie úplne dobrovoľná) a tiež kombinovaná s hodnotením kvality medzinárodnými akreditačnými agentúrami.
Akademická sloboda je významná najmä preto, že umožňuje, aby univerzity slúžili všeobecnému dobru spoločnosti prostredníctvom vyhľadávania a šírenia poznatkov (ako aj porozumenia) a podpory nezávislého myslenia a prejavu akademických pracovníkov. Akademická sloboda zahŕňa individuálne práva pre vysokoškolských učiteľov - sloboda vyučovať, sloboda vo výskume, sloboda prejavu a publikovania (vrátane práva na chybu). Ďalej tiež akademická sloboda predstavuje inštitucionálnu autonómiu pre univerzity, čo sa vyjadruje právom a povinnosťou univerzity (fakulty) zachovávať a presadzovať princípy akademickej slobody v akademických záležitostiach. Iný aspekt sa vzťahuje na ochranu akademickej slobody a v tomto zmysle je povinnosťou orgánov verejnej moci rešpektovať a chrániť akademickú slobodu, teda aj prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť účinné požívanie tohto práva (Vrielink, Lemmens, Parmentier 2011, p. 138).
Z výskumu (Platková Olejárová, 2013, s. 26 - 27) vyplynulo niekoľko dôležitých záverov vzťahujúcich sa k podstate akademickej slobody, ktorá je ponímaná vo výchovnovzdelávacej práci (ako sloboda voľby metód, tém, organizovania hodín, hodnotenia) a ďalej svoj význam naberá vo vedeckovýskumnej práci učiteľa (ako sloboda voľby témy a jej spracovania, sloboda v oslovení participantov, sloboda realizovaná cez právo odmietnuť účasť na výskume). Podpora akademickej slobody sa prejavuje aj v možnosti (verejne) diskutovať a vyjadriť svoj odborný a profesijný názor aj prostredníctvom ohlasov, citácií, tiež v možnosti slušného konštruktívne kritického vyjadrenia k riešeniu projektov či vedeckým problémom a úlohám svojich kolegov a spolupracovníkov. Akademická sloboda sa nutne spája s uvedomením si zodpovednosti za svoje konanie a rešpektovanie slobody druhého týkajúce sa jeho profesijných úloh. Akademická sloboda je základ rozvoja akademického prostredia, pritom je potrebné, aby princíp akademickej slobody bol rešpektovaný a podporovaný vedeckou obcou a vedením pracoviska. Existujú tiež isté spoločenské limity a obmedzenia akademickej slobody vyplývajúce z pracovných podmienok inštitúcie či vysokoškolskej politiky. Zámerné obmedzovanie akademickej slobody je kontraproduktívne.
Ukazuje sa, že zmysel akademickej slobody sa napĺňa viac menej podobným obsahom ako uvádza napríklad už spomínaný dokument The Statement of Principles on Academic Freedom and Tenure.
V spomínanom výskume (Platková Olejárová, 2013, s. 27 - 28) ďalej diskutujúci uvažovali o kvalite vysokého školstva v kontextoch slovenskej vysokoškolskej politiky, v ktorej sa odráža spoločenský, politický, ekonomický, či kultúrny vývoj krajiny. V diskusiách učitelia upozornili na fakt, že v súčasnosti môže študovať každý, pretože každý využíva práva garantované ústavou, no s množstvom študentov sa vytráca kvalita (ako aj učiteľa – pozn. autora) pričom mechanizmy v školstve sú uspôsobené tak, že „prejde každý“. Učiteľ má potom obmedzenú akademickú slobodu najmä vo výchovnovzdelávacej práci, pretože je napríklad považovaný za zlého (neschopného), ak „prechádza“ štúdiom nižší počet uchádzačov, ako je stanovený limit. V tomto kontexte bola diskutujúcimi akademická sloboda vo výučbe vnímaná ako obmedzená. Navyše, často je kvalita vo výučbe znižovaná na úkor súčasnej pozície študenta - klienta (mám peniaze, kúpim si titul, vyštudujem). Z toho vyplýva, že akademická sloboda sa prepája s kvalitou vzdelávania a je potrebné, aby sa vo vysokom školstve kládol dôraz na kvalitu (študentov osobnosti), nie kvantitu (študentov čísla), avšak to ovplyvňujú už vyššie spomenuté faktory. Podobne to je aj s kvalitou (osobnosťami) vysokoškolských učiteľov.
Záver
Výhodou univerzity a jej najvýznamnejšou prednosťou je, že je inštitúciou stojacou nad politikou a mimo nej a predstavitelia univerzity sa snažia vystupovať apoliticky.
Úsilie dosiahnuť a brániť práva a privilégiá univerzít pozorujeme v celoeurópskom kontexte od samotného vzniku univerzít. Univerzita ako inštitúcia preukázala za celé dlhé obdobie svojho historického vývoja pozoruhodnú odolnosť voči vplyvu času.
Z historického pohľadu vývoja univerzít boli akademické práva a slobody vždy témou diskusií a predmetom obrany pred vrchnosťou či jednotlivcami, ktorí sa pokúšali obmedzovať ich alebo ignorovať. Preto treba všetky diskusie o súčasných či budúcich možnostiach a rozvoji akademických práv a slobôd chápať v historickom kontexte.
Diskusia o význame slobody (vrátane akademickej) nepredstavuje iba výmenu názorov odohrávajúcich sa prevažne na akademickej pôde, ale do značnej miery je jedným z pohľadov na samotné dejiny. Jednotlivé významy slobody totiž v minulosti, a aj dnes, zásadným spôsobom určujú osudy spoločností. To, ktorá interpretácia slobody v danom období v rámci konkrétnej spoločnosti prevláda, má veľkú výpovednú hodnotu o jej celkovom stave. Interpretácie pojmu sloboda sa zároveň nerodia v akomsi dejinnom vzduchoprázdne, ale reflektujú významné historické a spoločenské udalosti svojej doby. Konkrétne významy tohto pojmu teda možno vnímať v úzkej spojitosti so spoločenskou realitou doby, v ktorej sa zrodili. Do značnej miery teda platí, že spoločenské dianie určuje, akým smerom sa bude uberať chápanie slobody v danej spoločnosti a aký bude tomuto konceptu pripisovaný význam, a naopak, spôsob, akým je v rámci konkrétnej spoločnosti vnímaný koncept slobody, vplýva na spôsob aj realitu jej života.
Akademická sloboda zohráva dôležitú úlohu v progresívnom rozvoji vedy a výskumu i kvality vzdelávania. Jej základným zmyslom je podpora slobody v akademickom výskume a rozširovanie jeho výsledkov prostredníctvom možnosti slobodne publikovať výskumné výsledky a závery, vrátane nových a kreatívnych inšpiratívnych myšlienok, ktoré skvalitňujú život človeka (a celej spoločnosti). S tým súvisí právo akademického pracovníka získavať, zachovávať a poskytovať prístup k odborným dokumentom vo všetkých formách. Zároveň akademická sloboda umožňuje vysokoškolským učiteľom (a vedcom) slobodne prednášať a v rámci vyučovania sprostredkovať parciálne časti výskumu študentom, prípadne aj širšej verejnosti. Obsahom akademickej slobody je aj právo na slobodu prejavu či názoru o inštitúcii, v ktorej učiteľ pracuje. Zdôvodnenie akademickej slobody je prínosné za účelom hľadania nevyhnutnej pravdy, ktorá je všeobecne prospešná pre spoločnosť vrátane okamžitých východ odvodených z vedeckého objavu, technologickej inovácie a tvorivej práce. Kvalita vysokoškolského vzdelávania sa nebude rozvíjať, ak nebude zabezpečená sloboda (aj kritického) výskumu vo vede. (Porovnaj: Statement to the UNESCO World conference on Higher Education, 2009, s. 3 - 4)
Poznámky
1. Slovenský autonomizmus - autonomistické hnutie v medzivojnovom období v Československej republike; snahou bola zmena centralistického systému organizácie štátu v prospech väčších právomocí pre Slovensko.
2. Po prijatí Ústavy dňa v júli 1939 – Slovenská republika.
3. Jozef Sivák – v rokoch 1939 – 1944 minister školstva a národnej osvety.
Literatúra
[1] "Academic freedom". Encyclopaedia Britannica. Encyclopaedia Britannica Inc. [online] 2015. Dostupné na www: <http://www.britannica.com/topic/academic-freedom>.
[2] Zápisnice Akademického senátu 1932-1945. Archív UK, fond Rektorát UK.
[3] BARTL, J. Demonštrácia slovenského autonomistického študentstva v jeseni 1937 pod heslom „Na slovensku po slovensky“. In Zborník príspevkov k slovenským dejinám. K životnému jubileu univ. prof. PhDr. Richarda Marsinu. Bratislava: Slovenský historický ústav Matice slovenskej, 1998. 325–342 s. ISBN 80-7090-504-2.
[4] BENNICH-BJÖRKMAN, L. Has Academic Freedom Survived? An Interview Study of the Conditions for Researchers in an Era of Paradigmatic Change. Higher Education Quarterly. 2007, 61, 3. S. 334-361. ISSN 0951-5224.
[5] DOLAN, O. - BARTL, J. Bratislavská univerzita v rokoch 1938 – 1945. In Sborník FF UK Historica. 1966, XVII. 3–33 s.
[6] KRÁSNA, S. Výchova a vzdelávania a generácie. In Jazykovedné, literárnovedné a didaktické kolokvium XXII. Bratislava: ZF LINGUA, 2013. 132–146 s. ISBN 978-80-89328-88-8.
[7] LE GOFF, J. - SCHMITT, J. C. Encyklopedie středověku. Praha: Vyšehrad, 2002. s. ISBN 80-7021-545-3.
[8] „Magna Charta Universatum. Slovak.“. [online], [Citované 2015-10-17] 1988. Dostupné na www: <http://www.magna-charta.org/resources/files/the-magna-charta/slovakian>.
[9] Päť rokov slovenského školstva. 1939 – 1943. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1944. 711 s.
[10] PLATKOVÁ OLEJÁROVÁ, G. - KOMENSKÁ, K. - KLEMBAROVÁ, J. Akademická etika: akademická sloboda a medziľudské vzťahy. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2013. ISBN 978-80-555-1029-3.
[11] PLATKOVÁ OLEJÁROVÁ, G. Kontexty ponímania akademickej slobody v profesii vysokoškolského učiteľa. In SUCHAREK, P. (ed.). Sloboda a jej projekcie. Zborník vedeckých príspevkov z jubilejného 10. výročného stretnutia Slovenského filozofického združenia spojeného s medzinárodnou konferenciou. Prešov: FF PU, 2012. S. 170-176. ISBN 978-80-555-0619-7.
[12] Slovenská pravda. 14.10.1938.
[13] SPUNAR, P. a kol. Kultura středověku. Praha: Academia, 1995. ISBN 80-200-0547-1.
[14] The Statement of Principles on Academic Freedom and Tenure. [online], [Citované 2016-03-22] Dostupné na www: <http://www.aaup.org/report/1940-statement-principles-academic-freedom-and-tenure>.
[15] STATEMENT TO THE UNESCO WORLD CONFERENCE ON HIGHER EDUCATION. [online], [Citované 2016-03-24] 2009. Dostupné na www: < http://unesdoc.unesco.org/images/0018/001892/189242e.pdf>.
[16] ŠTULRAJTEROVÁ, J. Vysoké školstvo na Slovensku v období Slovenskej republiky a výchovno-vzdelávací proces na Slovenskej univerzite. In Kudláčová, B. (ed.). Pedagogické myslenie a školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2015. 122–140 s. ISBN 978-80-8082-842-4.
[17] VRIELINK, J. - LEMMENS, P. - PARMENTIER, S. Academic freedom as a fundamental right. Procedia – Social and Behavioral Sciences. [online], [Citované 2016-03-24] 2011, 13. ISSN 1877-0428. Dostupné na www: <http://www.sciencedirect.com/science/journal/18770428/13/supp/C>.
[18] Wielgus, S. Z badań nad średniowieczem. Lublin: Redakcja wydawnictva KUL, 1995. 157 s. ISBN 83-228-0374-5.
[19] Zborník Spolku profesorov Slovákov. 1941/42. s.
[20] Zákon č. 39/1980 Zb. z 1.9.1980 o vysokých školách.
[21] Zákon č. 58/1950 Zb. 18.5.1950 o vysokých školách.
[22] Zákon č. 131/2002 Z. z. z 21. februára 2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[23] Zákon č. 168/1940 Sl. z. o Slovenskej univerzite.
[24] Zasadnutie Akademického senátu. fond RUK, 27.11.1939.
Zpět na obsah / Back to content