Recenzia: O dětech a výchově
Klíčová slova: dnešná mládež, deti z ulice, príčiny delikvencie, výchova malých delikventov, výchovné prostredie.
Keywords: today's youth, street children, causes of delinquency, upbringing of young offenders, educational environment.
Guy Gilbert je francúzskym kňazom, ktorý sa rozhodol pracovať s mládežou „z ulice“. V roku 1965 sa v Alžírsku, kde vtedy pôsobil, začal starať o dvanásťročného Alaina. Matka mu dávala jesť z misky, z ktorej predtým žral pes, preto sa už nechcel vrátiť domov. K Alainovi sa postupne pridali ďalšie deti. Po piatich rokoch sa Guy Gilbert rozhodol presťahovať do Paríža. Začal chodiť na miesta, kde sa rodí zločinnosť 15 – 16-ročných. Všímal si mladých chlapcov, často ich prichýlil vo svojom byte. Prenajal si byt vo štvrti, kde žilo veľa mladých delikventov. Postupne byt slúžil ako útočisko pre mnohých z nich. V roku 1972 kúpil Gilbert ovčinec v časti Haute-Provence, 880 km od Paríža. Zriadil tam farmu. Miesto Faucone sa stalo novým domovom detí a mladých, ktorí ušli z domu alebo domov stratili. Okrem práce s mládežou na farme prednáša Guy Gilbert na niekoľkých univerzitách, dáva prednášky pedagógom a rodičom. Vo Francúzsku mu vyšlo viac ako dvadsať knižných titulov, v Českej republike štyri: Bratr vyvržených, Až do krajnosti, Evangelium podle svatého lotra a poslednou je útla knižočka O dětech a výchově, ktorá je venovaná rodičom a vychovávateľom.
Na deväťdesiatich stranách autor nielen radí, ako treba vychovávať, ale uvádza aj príčiny nežiaduceho správania detí. Vychádza z vlastných skúseností, z rozhovorov s deťmi a práce s nimi, ako aj z rozhovorov s rodičmi detí. Len málo uvádza explicitne výchovné metódy či zásady, teóriu o komunikácii, pedagogickej či vývinovej psychológii alebo teoretické pravidlá spolužitia, nepoužíva ani odbornú pedagogicko-psychologickú lexiku, a predsa je veľa z týchto faktov implicitne prítomných. (V knihe nájdeme napríklad úvahy o Pygmalion či Golem efekte, prosociálnom správaní, asertivite, empatii, sebaprijatí, identite a pod.) Uvádza názory klasických mysliteľov (Platóna, Thákura...) a odvoláva sa aj na náboženské zdroje (Biblia, Korán), zhoduje a s názormi mnohých svetových pedagógov, no neuznáva antipedagogické ani liberálne pedagogické tendencie. V bibliografii sú odkazy na tituly francúzskych pedagógov a psychológov, ako sú Françoise Dolto, Annie Biraux atď. Uvádza metódy, ktoré v práci s mladými používa a tvrdí, že pri deťoch a mladých treba hovoriť ich jazykom, ale reč má byť jasná, jednoznačná. O mladých, s ktorými žije a stará sa o nich, hovorí: „Vychovávam ich a živím, liečim, trestám, utešujem, odpúšťam im a pomáham... mojím poslaním je, aby vyspeli fyzicky, psychicky a citovo... postaviť ich na nohy.“
Kniha má úvod a päť kapitol. Záver tvorí prehľad rád pre rodičov.
Prvá kapitola má názov Neprítomní rodičia, ktorí všetko dovolia. Je to kapitola, v ktorej sú uvedené dôsledky katastrofálnej absencie lásky a tragickej ľahostajnosti. Dospievajúci sú veľmi zraniteľní, zraniteľnejší ako boli mladí kedysi. Dôvodom je laxnejšia, nevšímavejšia spoločnosť, tvrdá súťaživosť a nedostatok času rodičov na deti. Tento nedostatok vzbudzuje výčitku: „...myslíte si, že všetko sa dá vykúpiť peniazmi; ich stres, ich úzkosti však peniazmi vykúpiť nemožno... to jediné, čo od vás žiadajú, je, aby ste boli s nimi...“ Platí to pre každú rodinu bez ohľadu na sociálny status. Pri výchove viacerých detí je dôležité si uvedomiť, že každé je iné, a tak treba k deťom aj pristupovať. Autor uvádza, že mal to šťastie, že jeho rodičia vychovávali jeho a štrnásť súrodencov ako jedináčikov. Jednoducho, „vynásobili lásku“. Je dôležité, čo je na prvom mieste: práca alebo dieťa. Dieťaťu treba prejaviť lásku, ale nedovoliť mu robiť si, čo chce či len to, čo ho baví. Je dôležité, aby bol rodič kamarátom, ale nie vtedy, keď teba pristúpiť k istým výchovným opatreniam. Vždy treba zostať otcom či matkou. Keď dieťa vyrastá bez hraníc, bez mantinelov, nemá čo stratiť, a vtedy sa stáva nebezpečným. V rodinách chýbajú dospelí rodičia, ktorí by boli deťom vzorom. Rodič musí mať srdce a zároveň musí byť pevný ako skala. Deti nerady počujú: „Rob si čo chceš, ty rozhoduješ.“ Potrebujú počuť aj jasné: „Prestaň!“ Prajú si mať láskavých, chápajúcich rodičov, ale aj rodičov neústupných, pretože potrebujú poriadok. Dnešný svet si vyžaduje dospelých, nie zrkadlá detí. Pre dnešnú dobu je typický „adolescentrický rys dospelého“, no dospelý by mal byť svedectvom o rozdieloch, ktorými sa líšia jednotlivé generácie. Mladý človek sa potrebuje popasovať s istotami dospelého. Nepotrebuje, aby dospelý mal taký názor ako on, potrebuje poznať jeho názor a postoj. Potom si vyberie. Dospievajúci svojimi názormi provokuje, spochybňuje dospelého, ale len preto, že potrebuje názory dospelých poznať. Príliš povoľní rodičia privedú deťom veľa perspektívnych nepríjemností a privádzajú ich o istoty. Rodičia by sa mali zbaviť vlastnej pohodlnosti, nemajú cúvnuť pred výchovou a majú byť neustále ochotní viesť rozhovory. Záver kapitoly tvorí pätnásť bodov o tom, ako zo svojho potomka vychovať delikventa.
Druhá kapitola Rodič ako skala hovorí, že nerešpektovanie faktu , že každé dieťa je iné, môže privodiť napätie, trhliny, ale aj dramatické situácie. Deti treba poznať a voliť individuálny prístup vo výchove. Odmalička im treba ukazovať, aké nebezpečenstvá na ne číhajú. Deti pochopia, že nemôžu skúšať všetko, pochopia aj to, že niektoré skúsenosti by mali byť v čase dospievania dokonca zakázané. Takýto prístup k dieťaťu si však vyžaduje veľa času. Tí rodičia sú šťastní, ktorí sa kvôli deťom dokážu zriecť aj kariéry, aj vysokej mzdy preto, aby boli nablízko svojmu dieťaťu, aby mohli včas zakročiť, zastaviť nebezpečný vývoj, načerpať nové sily. Autor kritizuje rodičov, ktorí pre svoje deti vyhľadávajú pomoc u psychológov, pretože sami prestali so svojimi deťmi komunikovať, dovolili im, aby vyrastali v rámuse a v chaose. Hluk je podľa neho vražednou kultúrou, ktorá vymaže akúkoľvek túžbu postaviť sa pred seba samého, maže priestor hĺbky a pravdy. Hluk je jedom, na ktorý si človek zvykne. Deti nedokážu žiť v tichu. Je to problém aj pre mladých, s ktorými Gilbert žije, no učia sa to. Gilbert hovorí: „Ticho si človeka skrotí. Vaše dieťa sa bojí ticha, pretože všetko je zariadené tak, aby naháňalo strach.“ Navrhuje, aby rodičia sabotovali televíziu, videohry, walkman... Spoločnosť vtláča mladým virtuálne hodnoty a princípy pochybnej etiky a mladí to, samozrejme, prijímajú.
V tejto kapitole sa hovorí aj o právach, na ktoré sú mladí hneď otvorení, aj o povinnostiach, na ktoré sú hluchí. Aj povinnosti dokážu prijať, ak sa stretnú s dôverou. Potrebujú pocit bezpečnosti a istoty, potrebujú počuť názor dospelého bez ohľadu na to, či je súhlasný, či nie. Túžia po záchytnom bode, vedieť, čo si o nich myslíme. Musia mať pravidlá, ktoré v dnešnej dobe tak často chýbajú, a rodičia majú brať na seba zodpovednosť, ktorú často zo seba zhadzujú. Je dôležitá úloha otca aj matky. Problémom dnešných mladých je identifikácia s rolou otca či matky, pretože nemali vzory, dokonca svojich rodičov nenávidia. Gilbert učí svojich mladých zmierovať sa s rodičmi, aby oni sami perspektívne neurobili chyby, ktorých sa dopustili ich rodičia. Krátku podkapitolu venuje autor úlohe starých rodičov. Hovorí, že sú dôverníkmi s prednostným právom, prameňom a deti vždy pôjdu k prameňu. Starí rodičia sú tí praví, ktorí môžu odpovedať na duchovné otázky svojich vnúčat, to však predpokladá počúvanie a dávanie lásky.
V tretej, najkratšej kapitole s názvom Spravodlivosť sa uvádza, že vo výchove má miesto aj trest, no nikdy nie ponižujúci. Je potrebné pozitívne posilňovanie a sebaovládanie rodičov. To úzko súvisí s jazykom, ktorí rodičia používajú. Kapitolu autor uvádza výrokmi známych mužov zo staroveku. Keby nebol uvedený dátum či meno mysliteľa, čitateľ by si myslel, že sú to pesimistické úvahy o mladých a ich perspektíve z pera súčasných dospelých.
Pokora je názov štvrtej kapitoly. Je venovaná mladým dospievajúcim. Autor ich v podkapitolách vyzýva, aby prijali svoju vizáž, svoje telo, sexualitu, inteligenciu, vôľu, dušu... Mladí sa majú pripraviť na lásku, budovať v sebe trpezlivosť i toleranciu, učiť sa pracovať pomaly a dobre. Celá kapitola je veľmi pozitívna, cítiť z nej lásku Gilberta k dospievajúcim, pochopenie pre všetky zmeny aj chyby, ktoré na mladých vidí. Na mnohých miestach je humorný, využíva jazyk mladých: „...myslíš si, že človek je starý už v štyridsiatke... a že po päťdesiatke vstupuje do kategórie dinosaurov... to je normálne...ale tvoje telo ti bude dávať potešenie, akému niet páru, po celý život...“ „Tvoje pohlavie nie je pokusné laboratórium alebo prekážková dráha a už vôbec nie strelnica.“ Autor vyzýva rodičov, ale aj mladých samotných, aby nepremrhali čas, ktorý majú k dispozícii. Nemajú starosti s tým, z čoho zaplatia byt, z čoho urobia nákup, čo bude zajtra (to sú starosti rodičov). Sú v čase, keď sa prebúdza a silnie ich inteligencia, a teda je čas jej rozvoja, preto je potrebné, aby chodili do školy a učili sa. Tento čas sa už nikdy nevráti, preto ho treba naplno a správne využiť.
Posledná kapitola má názov Sen. Gilbert konštatuje, že je potrebné, aby dieťa uviedlo do života svoje sny. „Ak nezažije niečo, čo ho prevýši, navždy zostane prízemné a nepostúpi vyššie, budú mu stačiť okamžité uspokojenia.“ Na prvom mieste má byť vzťah k šťastiu. Deti potrebujú stretávať dospelých, ktorí sú radostní, dúfajú v budúcnosť a veria si. Ak budú deti poháňané zvnútra nejakým impulzom, budú skutočne žiť. Treba im dovoliť mať impulzy a túžiť splniť si sny. Nájdi si svoj zmysel života, Urobte z nich bojovníkov, Dávať vreckové alebo sa deliť? Ide o názvy podkapitol tejto poslednej kapitoly, ktoré sú výzvami aj radami jednak pre mladých, jednak pre dospelých, ktorí ich vychovávajú.
V kapitole sú aj príklady zo života Faucone. Píše sa, kedy a za čo dostávajú mladí peniaze. Na tom sa podieľa ich ochota spolupracovať, teda byť aj pre druhých, nebyť individualistom. Autor hovorí, že keď mladí, ktorí boli na okraji spoločnosti, prichádzajú z miest a sídlisk do Fauconu, veľmi ich oslovuje príroda. Jej štúdium im pomáha spomaliť tempo. Žijú v dobe, keď ľudia chcú všetko a hneď. Tu sa učia poznávať hodnotu , moc a význam času. Postupne sa stávajú menej nedočkavými a menej agresívnymi. Menia sa aj vďaka práci so zvieratami a vzťahu k nim. Sú konfrontovaní aj s ich smrťou. Gilbert uzatvára kapitolu slovami, že mládež treba formovať, a pýta sa, ako mladým pomáhame, aby sa starali o lepší zajtrajšok, ako vychovávame deti pre budúcnosť. Kniha sa končí tridsiatimi ôsmimi radami pre rodičov, ktoré sú však radami pre všetkých tých, ktorí pracujú na výchove mladých.
Na záver si dovolíme parafrázovať text z obalu knihy: Tohto svojrázneho sedemdesiatnika v koženej bunde a ošúchaných džínsach s vyjadrovaním mladých z ulice, ktorým sa venuje, títo mladú berú... je známy vo francúzskej verejnosti a obracajú sa naňho mnohí ľudia, predovšetkým pedagógovia a rodičia. Subjektívne môžeme skonštatovať, že jediným nedostatkom knihy je to, že nie je rozsiahlejšia.
Literatura
[1] GILBERT, G. O dětech a výchově. 1. vyd. Praha: Portál, 2009. 95 str. ISBN 978-80-7367-609-4.