PaidagwgÒ$
časopis pro pedagogiku v souvislostech * journal of education in contexts
Ročník: 2017Volume: 2017
Číslo: 2Issue: 2
Vyšlo: 1. ledna 2018Published: Januar 1st, 2018
Marks, Igor - Lajčin, Daniel. Prvá svetová vojna, slovenské školstvo a vznik Československej republiky. Paidagogos, [Aktualizované: 2018-01-01], [Citované: 2018-10-23], 2017, 2, #5. S. . Dostupné na www: <http://www.paidagogos.net/issues/2017/2/article.php?id=5>

#5

Zpět na obsah / Back to content

Prvá svetová vojna, slovenské školstvo a vznik Československej republiky

The World War I, the Slovak education system and establishment of the Czechoslovak Republic

Igor Marks - Daniel Lajčin

Abstrakt: Štúdia sa zameriava na problematiku slovenského školstva v rokoch 1914 - 1920. Všíma si situáciu a vplyv tzv. Apponyiho zákonov na kvantitatívny a kvalitatívny rozmer slovenského školstva. Stručne sa venuje perspektíve možných ústupkov a nádejí v rámci uhorskej školskej politiky pre nemaďarské národy po vypuknutí prvej svetovej vojny. Autori sa v štúdii venujú aj situácii na území Slovensku po roku 1918, sledujú problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť v slovenskom školstve po vzniku nového štátu, so zameraním na prevzatie slovenských škôl do správy Československej republiky. V tejto súvislosti si štúdia všíma význam Antona Štefánka v tomto procese a jeho úlohu pri formovaní nových školských orgánov na území Slovenska.

Kľúčové slová: Slovenské školstvo 1914 - 1918, ľudová škola, stredná škola, A. Štefánek.

Abstract: Situation of the Slovak education during the World War I was quite similar to the situation of the years between 1875 and 1914 as it was marked by Hungarization trends in education. The result was a low number of elementary schools with Slovak language and literally no high and secondary grammar schools. In direct consequence of this the Slovak nation lagged behind in culture, education, economy and politics. After the Czechoslovak Republic was established, issue with lack of teachers fully appeared in Slovakia. Dealing with this situation was handled by the Department of Ministry of Education (Školský referát) under the leadership of Anton Štefánek.

Keywords: The Slovak education system 1914 - 1918, public school, secondary school, A. Štefánek.




Na úvod konštatujeme, že problematikou školstva na slovenskom území počas prvej svetovej vojny sa autori venovali len okrajovo. Objavíme množstvo odborných článkov a statí, ktoré svojim názvom naznačujú, že by sme sa v nich mohli niečo dozvedieť, opak je pravdou. Pre ilustráciu uvedieme jednu z posledných prác prof. Pšenáka (2011, s. 11-56), ktorý sa v kapitole Slovenské školstvo a pedagogika 1901-1918 venuje hlavne analýze vtedajších platných uhorských školských zákonov. Vymedzenie a téma príslušnej kapitoly je spôsobené tým, že rok 1918 je považovaný za významný medzník vo vývoji slovenského školstva a zároveň je rokom skončenia prvej svetovej vojny. V kontexte slovenských (a československých dejín) je zároveň aj zánikom rakúsko-uhorskej monarchie, resp. vznikom Československej republiky (ďalej len ČSR). Väčšina odborných prác, aj keď ich názov naznačuje, že by sa mohli venovať školstvu počas prvej svetovej vojny, rieši danú problematiku len do roku 1914, t. j. do obdobia vypuknutia prvej svetovej vojny.

V podstate sa o školstve na slovenskom území v rokoch 1914 - 1918 vie toho pomerne málo. Z ďalších slovenských autorov sa okrajovo obdobiu 1914 - 1918 venovali napr. F. Bokes (1955) a M. Potemra (1978). Významnou a rozsiahlou publikáciou a často citovaným dielom je iná práca M. Potemru (1990) a to Školstvo na Slovensku v rokoch 1901 - 1918. Taktiež nestor slovenských dejín školstva a pedagogiky, prof. J. Mátej sa vo svojich dielach venuje uvedenej problematike len okrajovo a konkrétne nášmu obdobiu len vo vzťahu a snahám o založenie slovenského gymnázia v roku 1917 v Brezovej pod Bradlom (Mátej, 1970), resp. v období 1875 - 1918.

Určitou mierou do skúmanej problematiky prispel aj M. Kips, odborník na obdobie slovenských dejín školstva v rokoch 1848 - 1918, ktorý sa vo svojich výskumoch zameral hlavne na slovenských študentov študujúcich v českých stredných školách (Kips, 2000).

V roku 2008 sa v Bratislave uskutočnila medzinárodná konferencia Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku koncom 19. a začiatkom 20. storočia (Michalička, zost., 2008). Názov konferencie napovedá, že čitateľ sa môže niečo dozvedieť aj o školstve z obdobia 1914 - 1918. Príspevky sa žiaľ tejto téme venovali len okrajovo (napr. Podrimavský, s. 7-15, Kips, s. 16-25; Kips, s. 57-64; Kázmerová, s. 183-191 a i.), mottom konferencie bolo 100 rokov od vydania Apponyiho školských zákonov.

Kusé informácie nájdeme aj v bakalárskej a diplomovej práce Lenky Frankovičovej, ktorá realizovala výskum pre obdobie 1901 - 1918 so zameraním na problematiku vydávania slovenských učebníc v tomto období. Výsledky svojho výskumu prezentovala napr. v krátkej štúdii Vydávanie slovenských učebníc na pozadí maďarizácie 1901 - 1918 (Frankovičová, 2012).

Podstatné informácie, ktoré mapujú situáciu najmä v českých krajinách, obsahuje publikácia z konferencie Škola a Velká válka (2014), ktorú organizovalo Muzeum Komenského v Přerově. Príspevky v danej publikácii sú však zamerané prevažne na konkrétny región, typ školy alebo osobnosť.

Uvedený prehľad je len stručným výpočtom a zároveň poskytuje historikom školstva a pedagogiky široké pole neprebádanej oblasti.

Štúdia si dáva za cieľ pripomenúť a analyzovať situáciu v slovenskom školstve na sklonku prvej svetovej vojny z rôznych uhlov a taktiež priblížiť osobné spomienky Antona Štefánka ako „budovateľa“ slovenského školstva obdobie tesne po vzniku ČSR.

Východiskový stav slovenského školstva pred a počas prvej svetovej vojny bol daný maďarizačnými tendenciami, ktoré vyústili do tzv. Apponyiho zákonov v roku 1907. Školské zákony z druhej polovice 19. storočia boli prijaté s cieľom premeniť mnohorečové Uhorsko na jednorečový maďarský štát. Napriek tomu, že zo stredného a vysokého školstva úplne vymizol slovenský jazyk a slovenské povedomie bolo potláčané, kvantitatívne ukazovatele z prelomu 19. a 20. storočia nepreukázali také výsledky, aké by si uhorská vláda želala (pozri napr. Frankovičová, 2012, s. 36; Potemra, 1990). Aj z toho dôvodu bola maďarská štátna idea ťažko uskutočniteľná. Z uvedeného dôvodu sa rozhodla vtedajšia uhorská vláda prijať spomínané tzv. Apponyiho zákony. XXVII. zákonný článok z roku 1907 presadil definitívne maďarský jazyk do slovenský škôl takým spôsobom, aby žiaci 4. ročníka dokázali vyjadriť svoje myšlienky v maďarskom jazyku v ústnej i písomnej podobe.

Zrejmý vplyv uhorských školských zákonov za posledných cca 50 rokov sa odzrkadlil aj na počte škôl so slovenským a maďarským vyučovacím jazykom. V roku 1913 bolo na území Slovenska len 354 ľudových škôl so slovenským vyučovacím jazykom, maďarčina sa však vyučovala až na 3.478 školách. Napr. v porovnaní s rokom 1876 klesol počet slovenských škôl šesťnásobne. (Frankovičová, 2012, s. 37)

V roku 1914 bolo slovenských ľudových škôl 365 (2,1%), na jar 1918 bolo v Uhorsku z 3.641 ľudových škôl už iba 140 slovenských a v 186 sa vyučovalo dvojrečovo. (Pšenák, 2011, s. 16)

V tejto situácii sa predstavitelia slovenskej inteligencie nedokázali zmobilizovať. Východiskom a záchranou sa však stal rok 1918, ktorý umožnil Slovensku vstúpiť do nového štátneho celku s nádejou začať budovať nové slovenské školstvo z kvalitatívneho aj kvantitatívneho hľadiska.

Napríklad školský program Slovenskej národnej strany z roku 1914 môžeme chápať ako súhrn zovšeobecneného pohľadu na vývin, dobovú situáciu slovenského školstva a z nich vyplývajúce slovenské národné požiadavky na školskom poli. Program pôsobí dojmom mozaiky, v ktorej sa podáva vývoj problémov slovenského školstva od polovice 19. storočia, kritika školskej politiky maďarských vlád a z nich vyplývajúce slovenské národné požiadavky na školskom poli. (Kips, 2000)

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa uhorská školská politika už markantne nemenila. Uhorské vládne kruhy sa pokúsili získať sympatie a podporu nemaďarskej buržoázie pre svoju vojnovú politiku napríklad aj značnými ústupkami v školskej politike. Malým príznakom v tomto smere bolo nariadenie uhorského ministra školstva a kultu J. Jankovicha z 13.8.1914. Podľa spomínaného nariadenia existovala možnosť vyučovať v ľudových školách aj jazyk príslušnej národnosti v prvej a druhej triede, a to ako pomocný vyučovací jazyk, ale len vtedy, ak aspoň 1/8 žiakov bola nemaďarská a učiteľ ovládal ich reč. V tretej až piatej triede sa mohla národnostná reč vyučovať ako predmet, ak aspoň 1/3 žiakov patrila k nemaďarskej národnosti. (Bokes, 1955, s. 405)

Podľa inej legislatívy sa umožňovalo vyučovať náboženstvo v materinskej reči žiakov v ľudových školách všetkých druhov. Krátko pred vojnou, v máji 1914, sa v tlači objavili správy, že minister Jankovich povolil vyučovanie náboženstva v národných školách v materinskom jazyku. Toto nariadenie však bolo krátko po začiatku vojny opätovne zvoleným ministrom školstva a kultu, Apponyim zrušené. (bližšie Kádner, 1929, s. 435-6).

V tomto kontexte zostáva nečakaným zistením informácia o počte vydaných slovenských učebníc počas prvej svetovej vojny. Z celkovej slovenskej knižnej produkcie tvorili učebnice iba cca 7%. Najviac učebníc vychádzalo pred rokom 1907, po prijatí Apponyiho zákonov a po vypuknutí prvej svetovej vojny ich počet klesal, ale zaujímavé je, že sa naďalej vydávali. Produkcia sa logicky zvýšila až po zániku Rakúsko-Uhorska, resp. vzniku ČSR.

Tabuľka 1: Porovnanie počtu vydaných slovenských učebníc (zdroj: Frankovičová, 2012, s. 38)

Je potrebné uviesť, že na ich obsahovú stránku mala dosah cenzúra školských inšpektorov. Po roku 1907 sa slovenské učebnice používali už iba na cirkevných školách, na ktorých zostala vyučovacím jazykom slovenčina.

Maďarizačná politika sa de facto úspešne uskutočnila v ostatných typoch národnej školy (meštianske školy, vyššie národné školy, učiteľské ústavy), čo nebolo ťažké, keďže všetky tieto školy zriaďoval a vydržiaval štát. Podobná situácia bola v strednom školstve. Na konci prvej svetovej vojny na Slovensku neexistovala ani jedna slovenská stredná škola. Na území Slovenska bola relatívne široká sieť štátnych a cirkevných škôl (v roku 1918: 33 gymnázií, 6 reálok, 6 lýceí), na všetkých bola vyučovacím jazykom maďarčina. Rovnaká situácia bola aj vo vyššom obchodnom školstve a v priemyselných školách. V roku 1914 maturovalo v Uhorsku iba 44 absolventov slovenskej národnosti oproti 4.983 maďarským. (Kádner, 1929, s. 546-547)

Slovenskí študenti mali možnosť vybrať si buď medzi strednou školou na území Slovenska s maďarským vyučovacím jazykom, alebo návštevou stredných škôl v zahraničí, hlavne v českých krajinách. V posledných dvoch desaťročiach trvania Uhorska navštevoval české stredné školy stále väčší počet slovenských žiakov (pozri napr. Kips, 2000), čo malo nielen podstatný vplyv na zachovanie a ďalšie rozvíjanie národného povedomia doma, ale aj na upevňovanie a prehlbovanie vzájomných vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.

Jedným z negatívnych následkov bol spomínaný odchod slovenských študentov na zahraničné školy, najzávažnejším dôsledkom uhorskej školskej politiky však bolo, že slovenský národ začal zaostávať sekundárne aj v oblasti kultúry, vzdelania, hospodárstva i politiky.

Po zániku tzv. matičných gymnázií v rokoch 1874 - 1875 neexistovali slovenské stredné školy. Markantným problémom slovenskej školskej politiky do roku 1918 v oblasti stredného školstva bola preto požiadavka zriadenia samostatnej strednej školy (gymnázia) so slovenskou vyučovacou rečou, resp. zavedenie slovenčiny ako osobitného vyučovacieho predmetu do stredných škôl na Slovensku. Úsilie národovcov smerovalo o. i. aj k zriadeniu slovenskej strednej školy mimo Uhorska. 1 Všetky pokusy zväčša stroskotali na skutočnosti, že ak by sa chceli absolventi takej školy na území Slovenska domáhať verejného postavenia, museli by sa podrobiť znovu maturite, ale v maďarskom gymnáziu.

V nami sledovanom období prvej svetovej vojny je známy návrh na založenie slovenského gymnázia (alebo reálky) v Brezovej pod Bradlom. V Brezovej pod Bradlom, na výročnom konvente ev. cirkvi a. v. pri príležitosti 400. výročia reformácie v marci 1917, sa jeho účastníci rozhodli, že si založia niektorú zo spomínaných škôl. Avšak realizáciu odložili až na obdobie po skončení prvej svetovej vojny. (bližšie Mátej, 1970, s. 47-55)

Počas trvania prvej svetovej vojny fungovala na slovenskom území Uhorská kráľovská univerzita Alžbety, jej zriadenie schváli uhorský parlament v roku 1912. Univerzita, resp. Právnická fakulta v Bratislave bola slávnostne otvorená 3.10.1914. Filozofická fakulta sa konštituovala až v marci 1918. Lekárska fakulta sa otvorila v školskom roku 1917/18. Univerzita vznikala v rokoch prvej svetovej vojny, čo poznamenalo jej organizačný i materiálny rozvoj. Počet jej poslucháčov sa do roku 1917 obmedzoval len na poslucháčov Právnickej fakulty v ročnom priemere 150 poslucháčov. Od školského roku 1918/19 sa plánovalo aj s možnosťou zápisu žien. Spomínaná univerzita zaniká spolu so zánikom Rakúsko-Uhorska. (Potemra, 1990)

Z vysokých škôl pôsobili v tomto období na území Slovenska ešte Banícka a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici a Právnická akadémia v Košiciach. Počet poslucháčov hlásiacich sa k slovenskej národnosti bol zanedbateľný (1-2% z celkového počtu poslucháčov).

Situácia slovenského školstva teda nezvrátila ani prvá svetová vojna. Preto vznik ČSR v roku 1918 znamenal významný medzník v ďalšom vývoji slovenského školstva. V novovzniknutej ČSR čakali slovenské školstvo veľké výzvy a úlohy. V podstate bolo potrebné úplne nanovo vybudovať nové slovenské školy so slovenskými učiteľmi a profesormi. S českou pomocou sa začalo budovať slovenské školstvo a vychovávať mládež v demokratickom a československom duchu (bližšie Kázmerová, 2004, s. 417-444)

Relatívne krátke obdobie existencie ČSR medzi dvoma svetovými vojnami otvorili slovenskému národu nové dimenzie v oblasti výchovy a vzdelávania a umožnilo vybudovať slovenské školstvo po kvantitatívnej aj kvalitatívnej stránke. Do ČSR v roku 1918 vstúpilo Slovensko bez svojho národného školstva, bez vyučujúcich, čo v porovnaní s českými krajinami predstavovalo jeho špecifický problém. Unifikácia školskej sústavy, jej demokratizácia a likvidácia národnostnej diskriminácie boli hlavnými úlohami v školskej oblasti, ktoré vyžadovali okamžité riešenie v súvislosti s vytvorením nového štátu. Zatiaľ čo v Čechách bolo treba odstrániť len štrukturálne a kvantitatívne deformácie v školstve, slovenské školstvo bolo treba budovať od základov. České krajiny mali vlastné národné školstvo, primeraný počet gymnázií všetkých typov, vlastnú českú univerzitu. Slovensko potrebovalo školstvo vybudovať, české krajiny len zmeniť (Pšenák, 2011, s. 58; pozri aj Kudláčová, 2014 a 2016).

V krátkom čase po vzniku republiky sa konštituoval centrálny orgán riadenia školstva v ČSR – Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠaNO) so sídlom v Prahe, ktoré poverilo Antona Štefánka, funkciou školského komisára pre Slovensko. Rezort školstva mu prináležal aj v dočasnej vláde pre Slovensko pod vedením Vavra Šrobára v novembri 1918 a neskôr sa stal referentom pre oblasť školstva Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Po vzniku Referátu MŠaNO v Bratislave (ďalej len Školský referát) v roku 1919 stál Štefánek štyri roky na čele tejto prvej slovenskej školskej inštitúcie pre riadenie školstva. Referát MŠaNO v Bratislave tvorili prevažne skúsení školskí úradníci z Čiech a Moravy.

Po vzniku ČSR sa na území Slovenska prejavil akútny nedostatok vyučujúcich. Slovenských učiteľov bolo málo, učitelia a profesori maďarskej národnosti odmietali zložiť sľub novovzniknutému štátu a odchádzali z územia Slovenska. (Sľub slovenského učiteľa, 1919, s. 22-23) Jedným z najvážnejších problémov, ktoré riešil Školský referát v Bratislave v prvých rokoch svojej existencie, bola otázka personálneho obsadenia učiteľských miest.

Východiskom z tejto situácie bol príchod českých učiteľov, profesorov, riaditeľov, inštruktorov... Voľné miesta učiteľov a školského personálu na slovenských školách, tak ako v iných oblastiach života spoločnosti, napr. v hospodárstve či v štátnej správe v povojnovom období, podľa zákona z. č. 605/1919 Zb. z. a n. postupne obsadili pracovné sily z Čiech a Moravy. Na podnet Vavra Šrobára, Antona Štefánka a Jaroslava Vlčka prišlo na Slovensko približne 1.400 učiteľov zo západnej časti novej republiky. Ich ďalší prílev spoločne s postupne pribúdajúcimi absolventmi slovenských učiteľských ústavov z väčšej časti vyriešil otázku kvantitatívneho zabezpečenia pedagógov pre slovenské školstvo. Pomocou českých pedagógov sa na Slovensku v pomerne krátkom čase podarilo vybudovať hlavne stredné odborné školstvo. V prvých rokoch trvania ČSR tvorili približne ¾ a neskôr viac ako ½ všetkých stredoškolských pedagógov na Slovensku. Ich pomoc plne saturovala veľký dopyt mladej slovenskej generácie po vzdelaní a prispela k nebývalému nárastu chýbajúcej slovenskej inteligencie (Matula, 2006, s. 36).

V príspevku sa budeme ďalej stručne venovať osobným spomienkam spomínaného Antona Štefánka, ktorý sa v prvých rokoch existencie ČSR významnou mierou pričinil o reštart slovenského školstva.

Koncom roku 1918 stála pred Štefánkom prvá z veľkých úloh. Bolo treba rýchlo a dôkladne vybudovať národné školstvo v pokrokovom a slobodnom duchu. Bolo treba poslovenčiť 2.500 ľudových škôl a ustanoviť vyše 3.000 slovenských učiteľov. Štefánek uvádza, že z toho počtu „vedelo koľko-toľko asi 2000 po slovensky a teda aj tu, nielen v strednom školstve sme boli odkázaní na českú pomoc.“ (Šrobár 1928 a SNA, A. Š. 15, 687)

Štefánek stál pred úlohou vybudovať slovenské stredné školy bez slovenského personálu, „dnes by sa povedalo stvoriť priemysel bez vzdelaných robotníkov a inžinierov.”, spomína Štefánek. (SNA, A. Š. 15, 684)

Na konci roka 1918 nemalo slovenské školstvo k dispozícii ani 20 jazykovo a národne kvalifikovaných stredoškolských profesorov. Od novembra 1918 do polovice roku 1919 navštívil Štefánek osobne všetky stredné školy na Slovensku a prihlásilo sa mu 20 profesorov, z ktorých asi polovica vedela dokonale, ostatní obstojne po slovensky. „Skrátka povedané, keby som nebol mal hneď viac než 300 kvalifikovaných profesorov českých po ruke, neboli by sme mohli otvoriť ani 3 plné gymnáziá slovenské na celom Slovensku, ani jednu reálku, ani jednu odbornú školu…“ (SNA, A. Š. 15, 688)

Podľa Štefánka „politici a odborníci v školských kruhoch, ktorí ho poverili úlohou prevziať do správy novozaloženej Československej republiky a premeniť staré školy na nové, ktoré by boli jazykom i duchom slovenské, si sotva uvedomili, že bude treba vyriešiť dva problémy: organizačne a personálne vybudovať na starých základoch, t. j. na základe uhorských platných zákonoch slovenské školy, súčasne ale tiež pripraviť učiteľstvo a verejnosť na nutné reformy od základov štátne, duchom i obsahom pokrokové a demokratické.“ (SNA, A. Š. 15, 686)

ČSR vznikla dva mesiace po začiatku školského roku. Ak nemali byť školy zatvorené, bola potrebná rýchla a energická práca. Šrobár (ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska) spolu so Štefánkom museli prevziať školy a poslovenčiť ich, ďalej ich prispôsobiť novým pomerom a očistiť ich od elementov protištátneho zmýšľania. Štefánek v tej dobe nemal ešte toľko skúseností (politických) a ani personál, ktorý by sa vyznal v danej problematike. K dispozícii mal zopár desiatok národne zmýšľajúcich učiteľov, ktorí mu mohli pomôcť. V tom čase nemal čas rozmýšľať nad organizačnými plánmi, príp. sa riadiť odbornou literatúrou a študovať zákony. V prvom rade bolo potrebné čo najskôr vymeniť učiteľov, formálnu stránku školskej organizácie ponechať na neskôr. Musel najprv vymeniť župné školské inšpektoráty, dosadiť tam spoľahlivých ľudí, ktorí budú mať nové inštrukcie a plnú moc na to, aby ich mohli vykonávať. (SNA, A. Š. 27, 888) Vyššie uvedené patrilo medzi Štefánkove priority pri „preberaní“ školstva na Slovensku.

„Uvedomili sme si predovšetkým to, že na Slovensku možno stvoriť školstvo slovenské, resp. československé len vtedy, keď bude možné zbaviť sa všetkých, alebo značnej čiastky maďarsky zmýšľajúcich učiteľov a profesorov a keď bude možné nahradiť ich skutočne slovenskými alebo českými odborníkmi. Druhým naším požiadavkom [sic] bolo zbaviť sa týchto elementov čo možno najskôr, kým u nás vládne revolučné právo. Len tak môžeme predísť mnohým škodám, ktoré hrozili nášmu mladému štátu. Po tretie bolo treba vyhovieť zásade, že školstvo naše musí byť vybudované v republikánskom a demokratickom duchu a že pri tomto budovaní môžu zdarne pôsobiť len pedagógovia maďarskou aristokratickou a monarchistickou ideológiou nie celkom nasiaknutí, muži a ženy majúci lásku a teplé srdce pre slovenský ľud a nový štátny útvar, chápajúci v dostatočnej miere ducha času, demokratických a sociálnych hybných síl novej doby. Po štvrté bolo uvážiť, že škola slovenská musí vychovávať mládež oddanú štátu československému, ale že pritom nesmie mechanicky napodobňovať a kopírovať českú školu, že musí byť naša škola odleskom svojráznosti slovenskej nielen v formálne jazykovom ohľade, ale v každom smere estetickej a etickej kultúry Slovákov.“ (SNA, A. Š. 12, 662)

Vyššie uvedenými štyrmi základnými normami naznačil Štefánek smerovanie slovenského školstva na konci roku 1918, kedy začalo jeho pôsobenie v Školskom referáte na Slovensku. Vyriešenie vyššie uvedených problémov sprevádzalo Štefánka a vznikajúce slovenské školstvo na ruinách prvej svetovej vojny.

Anton Štefánek sa slovenskému školstvu v období prvej svetovej vojny prioritne nevenoval, v prvých rokoch existencie ČSR však zohral významnú úlohu pri budovaní slovenského školstva. Uvedený text mal o. i. za cieľ zmapovať stav slovenského školstva pred vznikom ČSR a pripomenúť a zobraziť východiskovú situáciu, s ktorou musel A. Štefánek zápasiť z pozície predstaviteľa Školského referátu pri organizácii nového slovenského školstva. Situáciu v slovenskom školstve v medzivojnovom období mapujú viaceré publikácie v uvedenej bibliografii.

Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA č. 1/0293/16 Významná osobnosť slovenských dejín 20. storočia v kontexte pedagogického myslenia a zrodu a vývinu moderného školstva – Anton Štefánek.

Poznámky

1. Vzhľadom k tomu, že štúdia sa okrajovo zaoberá aj osobnosťou A. Štefánka, pre zaujímavosť uvádzame v tejto súvislosti aj jeho názor. Štefánek na rozdiel od slovenských kultúrnych a politických predstaviteľov druhej polovice 19. storočia uprednostňoval a videl význam a dôležitosť ľudovej školy pred strednou školou. Vo svojich názoroch, počas existencie 1. ČSR, kritizoval úpadok ľudovej školy za posledných 50 - 60 rokov a istým spôsobom za to obviňoval predchádzajúce generácie národovcov, ktorí sa v rokoch 1875 - 1918 sústredili hlavne na založenie minimálne jedného gymnázia. Svojimi názormi nechcel vyjadriť, že by slovenská inteligencia stála proti ľudovej škole. (SNA, A. Š., 27, 888)

Literatúra

[1] BOKES, F. Príspevok k uhorskej školskej politike v rokoch 1848-1918 so zreteľom na Slovákov. Historický časopis. 1955, 3, 3. S. 361-406. 

[2] FRANKOVIČOVÁ, L. Vydávanie slovenských učebníc na pozadí maďarizácie (1901-1918). Knižnica.  [online], [Citované 2014-04-26] 2012, 13, 3. S. 35-41. Dostupné na www: <http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2012/marec/35.pdf>.

[3] KÁDNER, O. Vývoj a dnešní soustava školství. Praha: Sfinx Bohuslav Janda, 1929. 549 s. 

[4] KÁZMEROVÁ, Ľ. K vývinu štruktúry školstva na Slovensku v rokoch 1918-1939. In ZEMKO, M. - BYSTRICKÝ, V. Slovensko v Československu. Bratislava: Veda, 2004. S. 417-444. 

[5] KIPS, M. Slováci v českých stredných školách 1918-1918. Bratislava: Pressent, 2000. 143 s. ISBN 80-967824-2-8. 

[6] KUDLÁČOVÁ, B. (ed.) Pedagogické myslenie a školstvo na Slovensku v medzivojnovom období. Trnava: Trnavská univerzita, 2014. 157 s. ISBN 978-80-8082-811-0. 

[7] KUDLÁČOVÁ, B. (ed.) Pedagogické myslenie, školstvo a vzdelávanie na Slovensku v rokoch 1918 – 1945. Trnava: Trnavská univerzita, 2016. 413 s. ISBN 978-80-8082-955-1. 

[8] MALOŇ, L. (ed.) Škola a Velká válka. Přerov: Muzeum Komenského v Přerově, 2014. 182 s. 

[9] MATULA. P. Českí stredoškolskí profesori na Slovensku 1918-1938. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 165 s. ISBN 80-7165-582-1. 

[10] MÁTEJ, J. Kapitoly z dejín slovenského školstva a pedagogiky (19. a 20. storočie). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1970. 129 s. 

[11] MICHALIČKA, V. (zost.) Dejiny školstva na Slovensku koncom 19. a začiatkom 20. storočia (K storočnici Apponyiho zákonov). Bratislava: Ústav informácií a prognóz školstva, 2008. 200 s. 

[12] POTEMRA, M. Školská politika maďarských vlád na Slovensku na rozhraní 19. a 20. storočia. Historický časopis. , 1978, 26, 4. S. 497-536. 

[13] POTEMRA, M. Školstvo na Slovensku v rokoch 1901-1918. Košice: ŠVK Košice, 1990. 584 s. ISBN 80-85128-00-3. 

[14] PŠENÁK, J. Slovenská škola a pedagogika 20. storočia. Ružomberok: Verbum, 2011. 329 s. ISBN 978-80-8084-704-3. 

[15] Slovenský národný archív (ďalej len SNA) fond Anton Štefánek 1900-1960 kr. 12, inv. č. 662. Maďarské školstvo predprevratové. (v texte: SNA, A. Š. 12, 662). 

[16] Sľub slovenského učiteľa. Slovenská škola. 1919, 1. S. 22-23. 

[17] SNA fond Anton Štefánek 1900-1960, kr. 15, inv. č. 687. Školský referát. (v texte: SNA, A. Š. 12, 687). 

[18] SNA fond Anton Štefánek 1900-1960, kr. 15, inv. č. 684. Stredné školy na Slovensku. (v texte: SNA, A. Š. 15, 684). 

[19] SNA fond Anton Štefánek 1900-1960, kr. 15, inv. č. 688. Školstvo na Slovensku. (v texte: SNA, A. Š. 15, 688. 

[20] SNA fond Anton Štefánek 1900-1960, kr. 15, inv. č. 686. . Školská úvaha prevratová. (v texte: SNA, A. Š. 15, 686). 

[21] SNA fond Anton Štefánek 1900-1960, kr. 27, inv. č. 888. Prednášky o vývoji školstva na Slovensku. (v texte: SNA, A. Š. 27, 888). 

[22] ŠROBÁR, V. Osvobodené Slovensko.  Praha, 1928. 

Kontaktní informace / Contact information

Mgr. Igor Marks, PhD.

Vysoká škola DTI

Sládkovičova 533/20

018 41  Dubnica nad Váhom

Slovenská republika

igi.marks@gmail.com

doc. Ing.  Daniel Lajčin, PhD., MBA

Vysoká škola DTI

Sládkovičova 533/20

018 41  Dubnica nad Váhom

Slovenská republika

Zpět na obsah / Back to content