PaidagwgÒ$
časopis pro pedagogiku v souvislostech * journal of education in contexts
Ročník: 2014Volume: 2014
Číslo: 2Issue: 2
Vyšlo: 31.prosince 2014Published: December 31st, 2014
Marks, Igor. Anton Štefánek – minister školstva a národnej osvety Československej republiky v roku 1929. Paidagogos, [Aktualizované: 2014-12-31], [Citované: 2017-04-24], 2014, 2, #2. S. . Dostupné na www: <http://www.paidagogos.net/issues/2014/2/article.php?id=2>

#2

Zpět na obsah / Back to content

Anton Štefánek – minister školstva a národnej osvety Československej republiky v roku 1929

Anton Štefánek – Minister of Education and National Enlightenment of the Czechoslovak Republic in 1929

Igor Marks

Abstrakt: V štúdii analyzujeme pôsobenie Antona Štefánka na pozícii ministra školstva a národnej osvety v roku 1929. Po základných údajoch a predstavení osobnosti A. Štefánka sa zameriavame na program Ankety Ministerstva školstva a národnej osvety z apríla 1929. Cieľom Ankety bolo zjednotenie názorov na reorganizáciu školstva v zmysle jednotnej školy. V tejto súvislosti príspevok predstavuje osobné názory A. Štefánka na túto problematiku.

Kľúčové slová: Ministerstvo školstva a národnej osvety, jednotná škola, Anketa Ministerstva školstva a národnej osvety, diferenciácia.

Abstract: The study analyses the work of Anton Štefánek as a minister of education and national enlightenment in 1929. After presenting basic facts and introducing A. Štefánek the article focuses on the agenda of the Session of the Ministry of education and national enlightenment (officially termed as Anketa of the Ministry of Education and National Enlightenment) of April 1929. The aim of the Session was to unify opinions about the reorganization of the system of education in terms of a unified schooling system. In this regard, the article presents personal views of A. Štefánek concerning this matter.

Keywords: Ministry of Education and National Enlightenment, unified schooling system, Anketa of the Ministry of Education and National Enlightenment, differentiation.




Osobnosť Antona Štefánka (1877 - 1964) pod vplyvom jeho pôsobenia v politike, vedeckou tvorbou, najmä v oblasti sociológie a pedagogickou činnosťou na Univerzite Komenského zaraďujeme medzi výrazné osobnosti kultúrneho, spoločenského a politického života prvej polovice 20. storočia. A. Štefánek stál v pozadí viacerých historických, spoločensko-politických, vedeckých a kultúrnych udalostí v období medzivojnovej Československej republiky (ďalej ČSR). 1 V prvých rokoch trvania ČSR mal na starosti školskú problematiku na Slovensku, neskôr aj v celej ČSR. Štefánka môžeme považovať v prvom rade za politika, presnejšie školského politika, ktorý sa snažil vychádzať z vtedajších moderných pedagogických názorov. Jeho hlavnou úlohou sa stalo organizovanie a budovanie slovenského školstva na nových základoch a v nových pomeroch. Išlo najmä o organizačnú a administratívnu prácu.

V posledných rokoch sa osobnosti A. Štefánka venujú nielen pedagógovia, ale hlavne sociológovia a historici. 2

Štúdia si dáva za cieľ zmapovať krátke pôsobenie (február – december 1929) Antona Štefánka v ministerskom kresle, uviesť predstavy o tom, s čím vstupoval do tejto vládnej funkcie a na základe zachovaného dokumentu priblížiť atmosféru a duch československého školstva tohto obdobia. Zároveň pripomenúť tvorivý a osobnostný odkaz Antona Štefánka, prispieť k poznávaniu jeho osobnosti i diela na Slovensku a v Čechách, tiež nám ide o ďalšie kompletizovanie prameňov, bez ktorých je jeho dielo neúplné a torzovité. Príspevok si nedáva za cieľ postihnúť celé Štefánkovo pôsobenie v ministerskom úrade.

V roku 1929 bola korunovaná Štefánkova práca na školskom poli jeho menovaním za ministra školstva a národnej osvety. Bol to Štefánkov politický vrchol, napriek tomu, že v politike pôsobil počas celého medzivojnového obdobia ČSR, napr. ako poslanec (1918 – 1920, 1925 – 1929, 1929 – 1935) a senátor (1935 – 1938) Národného zhromaždenia za Republikánsku stranu zemědelského a maloroľníckeho ľudu (tzv. Agrárna strana). Po Vavrovi Šrobárovi, Ivanovi Markovičovi a Milanovi Hodžovi sa Štefánek stal štvrtým Slovákom, ktorý zastával tento post v exekutíve od vzniku ČSR.

Prezident ČSR T. G. Masaryk dňa 20. februára 1929 vyhovel demisii M. Hodžu a odvolal ho z funkcie ministra školstva. 3 Na svoje povolanie do Prahy si Štefánek spomína dosť úsmevne. V úradnom telegrame, ktorý dostal 19. februára 1929 od ministerského predsedu Františka Udržala totiž bolo napísané: „Přijdi hned do Prahy a vezmi s sebou černý oblek.” Štefánek sa v tom čase nachádzal v Bratislave, nemal prehľad o situácii v Prahe. Myslel si, že niekto zomrel (SNA, A. Š. 10, 648). Až po príchode do Prahy mu Udržalov tajomník oznámil, že ho prezident Masaryk vymenoval za ministra školstva. Štefánek bol vymenovaný do funkcie ministra 20. februára 1929.

Na základe dôkladnej a vedecky podloženej teórie, ako aj z vlastných podnetov z aplikovanej sociológie si Štefánek vytýčil dva ideály školskej politiky, ktoré predniesol pri svojom vstupe na nového pôsobisko k úradníkom Ministerstva školstva a národnej osvety (ďalej MŠaNO):

  1. „Kráčať v popredí kultúrnych štátov na poli školskej a civilizačnej práce. Premôcť analfabetizmus a utíšiť hlad po vzdelaní širokých vrstiev ľudu nielen v mestách, ale i na vidieku, menovite v periférnych oblastiach nášho štátu, zdokonaliť a rozmnožiť školy po stránke kvalitatívnej a kvantitatívnej v duchu opravdového pokroku a potrieb hospodárskych a sociálnych, riešiť palčivú otázku cirkevných škôl na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, a previesť reformu ľudového a stredného školstva.
  2. Ďalej tanul mi na mysli komplex školských, vedeckých, umeleckých a kultúrnych inštitúcií a výchova osôb účinkujúcich na týchto ústavoch, ktorí by systematicky a dokonale pracovali v duchu opravdivej československej jednoty a premáhali úspešne škodlivé separatizmy, alebo zle pochopené nacionalizmy a regionalizmy.” (SNA, A. Š. 10, 648).

Uvedené Štefánkove slová neboli v pravom zmysle programová reč, boli to skôr v náznakoch načrtnuté zásady jeho budúcej práce. V týchto ideáloch môžeme vidieť pokračovanie línie, ktorou sa riadil už počas svojho pôsobenia v Školskom referáte v Bratislave.

Štefánek nemal záujem nacionalizmom prehĺbiť rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi. Uvedomoval si, že Slovákov a Čechov nespojí ani formálna jednota jazyka. Podľa jeho slov: „Jednota spisovného jazyka je spravidla posledným aktom asimilácie. Len s hlbokou psychologickou afinitou a vzájomným citom spolupatričnosti, teda uvedomelou jednotou duší možno stvoriť jednotnú kultúru a jednotný národ a jednotný silný štát.” (SNA, A. Š. 10, 648). Na základe týchto slov sa usiloval, tak ako aj predchádzajúci Slováci v jeho úrade, utvoriť takú československú školu, ktorá by umožnila čo najrýchlejšie vyriešiť problém československej národnej jednoty. Chcel pokračovať v zásadách zdravej a pozitívnej československej politiky.

Čo sa týkalo školských zákonov, chcel Štefánek ako minister predložiť do Národného zhromaždenia návrh zákona o obvodných (újezdných) meštianskych školách, podľa ktorého spadajú žiaci z istého okruhu obcí do danej meštianskej školy. Tieto obce by boli povinné prispievať na chod školy podľa určeného kľúča. Zákon bol však prijatý až v roku 1935.

Ďalej mal v pláne ako minister doriešiť unifikáciu školskej správy, podobne ako sa to stalo zákonom 4 s politickou správou. Jednotnú školskú správu si predstavoval tak, že sa na Slovensku a Podkarpatskej Rusi zriadia krajinské školské rady namiesto vtedajších školských stolíc a kuratórií. T. z. že ako vyššie školské úrady by sa zriadili krajinské školské rady a okresné školské rady. Pre rozsiahlosť agendy školskej správy presadzoval, aby sa školské úrady celkom oddelili od politickej správy.

MŠaNO pod jeho vedením ďalej pripravovalo zákon o poštátnení živnostenského školstva, zákon o učňovských školách, zákon o materských školách, zákon o pedagogických akadémiách a novelizáciu zákona o obecných verejných knižniciach atď. (Rozhovor, 1929).

Anketa Ministerstva školstva a národnej osvety o školskej reforme

V prvom desaťročí ČSR sa MŠaNO venovalo viac extenzívnej práci, v druhom desaťročí sa chcelo viac orientovať na kvalitu. Všetky pokusy zreformovať 5 školský systém v ČSR smerovali k jedinému cieľu, a tým bola veľká myšlienka jednotnej školy. Od vzniku ČSR snaha školských úradníkov a odborníkov smerovala k unifikácii a zjednodušeniu ľudových škôl, čo sa z veľkej časti aj podarilo. Otázka unifikácie a zjednotenia sa stala naliehavejšou pri stredných školách. 6 Prvým krokom k myšlienke jednotnej školy bola tzv. malá stredoškolská reforma z roku 1927, ktorou sa dosiahlo značné zjednodušenie typovej pestrosti (dva vzory humanitnej a dva vzory reálnej strednej školy).

Impulzom k novým programom o reformu školy bol z hľadiska ČSR jubilejný rok 1928. Nespokojnosť učiteľov so stavom školstva vyústila na jednej strane v nedôveru voči vláde, resp. MŠaNO, na druhej strane aktivizovala činnosť stavovských učiteľských organizácií. Učitelia zoskupení v rôznych organizáciách mali eminentný záujem realizovať školskú reformu a rozhodli sa konať svojpomocne. Nadovšetko sa v tomto smere prejavili tri učiteľské organizácie: Československá obec učiteľská, založená na učiteľskom zjazde v roku 1920, jej vzdelávací orgán Škola vysokých studií pedagogických a Socialistické sdružení učitelstva, organizácia ľavicovo orientovaných učiteľov, pôsobiaca od roku 1922.

Základným problémom sa ukázala samotná predstava o budúcej podobe československého školstva, hlavne jej vonkajšej stránky. Najprogresívnejšie sa javila predstava jednotnej školy, t. j. predstava jednotnej vnútorne diferencovanej školy, ktorá rešpektuje úroveň a druh nadania žiakov. Túto predstavu však v rokoch 1928 - 1929 nezastávala väčšina učiteľov. Aj keď v roku 1920 bola na učiteľskom zjazde v tomto smere dosiahnutá medzi učiteľmi jednota, bola z ich strany podmienená zavedením vysokoškolského vzdelania učiteľov, žiaľ táto jednotnosť učiteľov sa v období po zjazde rozpadla. Napriek tomu sa československí učitelia, ktorí boli hlavnými nositeľmi školskej reformy, k myšlienke jednotnej školy vrátili. Diskusiu k tejto problematike veľkou mierou ovplyvnil aj Václav Příhoda.

Svoju koncepciu jednotnej vnútorne diferencovanej školy II. stupňa 7 nazval „komenium”. Rozpracovanie tejto koncepcie do celkového školského systému (obecná škola, komenium, aténeum) uskutočnil V. Příhoda v „pedagogickej biblii” učiteľov-reformátorov „Racionalizace školství” (Příhoda, 1930, 1928).

K problematike jednotnej vnútorne diferencovanej školy a reforme učiteľského vzdelávania bol v dňoch 27.10. - 4.11.1928 zvolaný Československou učiteľskou obcou, Školou vysokých štúdií pedagogických a Socialistickým združením učiteľstva tzv. “pedagogický týždeň”.

Jednotná škola bola vedúcou ideou ČSR. Predovšetkým išlo o zblíženie osnov meštianskej a nižšej strednej školy za účelom uľahčenia prechodu medzi oboma školami. Štefánek toto zblíženie nepovažoval za definitívne vyriešenie otázky jednotnej školy, ale „za prvý krok k demokratizácii a zjednoteniu školskej sústavy. Doterajší ťažko prekonateľný múr je nutné prelomiť, deti rovnakého veku, ktoré sa vplyvom rôznych životných pomerov dostali do rôznych škôl je nutné zblížiť a výučbovo i výchovne podľa možnosti zjednotiť.” (Příhoda, 1928).

Akútnosť celkovej problematiky reformy školstva prinútila MŠaNO k uskutočneniu „Ankety Ministerstva školstva a národnej osvety o školskej reforme” (ďalej len Anketa) 8. Štefánek ako minister školstva vo svojom úvodnom a záverečnom príhovore prezentoval svoje osobné názory na túto problematiku, ale aj názory z pozície ministra školstva. V záverečnej reči mnohokrát dáva na vedomie, že bude rešpektovať názory odborníkov, príp. prevládajúce názory. Ankety sa zúčastnili zástupcovia politických strán, vysokých škôl, národných organizácií, stavovských spolkov a mnoho jednotlivcov. Účastníkom Ankety bola predstavená Příhodova myšlienka jednotnej vnútorne diferencovanej školy II. stupňa.

Program Ankety mal osem bodov a smeroval k zdôrazneniu diferenciácie, z ktorej vyrastú nároky na reorganizáciu školstva v zmysle jednotnej školy (Anketa, 1929, s. 21). Pred konaním ankety boli odborníci rozdelení na dva tábory. Štefánek na otázku v novinách „Čo môžete povedať k chystanej Ankete o školskej reforme?” reagoval nasledovne: „Odborné kruhy sú rozdelené asi na dva fronty. Jedni žiadajú radikálne reformy v zmysle tzv. jednotnej školy, resp. jednotnej diferencovanej školy, požadujúc, aby rozdiely medzi ľudovou a meštianskou, resp. meštianskou a strednou školou úplne padli, aby škola bola laická, nakoľko možno autonomná, t.j. aby si učitelia i žiaci v najširšom rozsahu určovali sami učebnú látku a spôsob vyučovania a menovite, aby sa uplatnil princíp tzv. činnej školy, aby jednotriedky a dvojtriedky boli zrušené a zavedené všade len viactriedne, resp. s viacerými učiteľmi hromadné školy, na vidieku vo väčších strediskách budované, aby deti do týchto stredísk boli dovážané prostriedkami modernej dopravy atď. Druhá strana si žiada tiež reformnú, ale na osvedčených starých metódach a zvykoch a faktických sociálnych pomeroch vybudovanú školu. I oni chcú jednotnú diferencovanú školu, v ktorej by meštianka bola obligátnym pokračovateľom ľudovej školy, teda quasi vyššia ľudová škola…” (Rozhovor, 1929).

Štefánek bol prívržencom jednotnej diferencovanej školy. Podľa neho hospodársky a štátny život a aj národný pokrok si vyžadoval jednotnú výchovu detí a mládeže od ľudovej až po vysokú školu (Anketa, 1929, s. 15). Bol si však vedomý, že sú minimálne vyhliadky na vyriešenie otázky jednotnej školy, či už preto, že periférne oblasti republiky, Slovensko a Podkarpatská Rus, neboli zrelé na radikálne zmeny v školstve alebo pre konzervatívne uvažovanie časti učiteľov a profesorov.

Anketa mala byť začiatkom veľkej reformnej práce, ktorú MŠaNO pripravovalo už mnoho rokov, ale Štefánek priznáva, že „pravá školská reforma začína v metóde učenia a u učiteľa samého.” (Anketa, 1929, s. 16).

MŠaNO programom Ankety sledovalo cieľ “donútiť” účastníkov, aby sa vyjadrovali len k vonkajšej organizácii školstva.

Na základe už spomínanej Štefánkovej záverečnej reči, sa pokúsime priblížiť najvážnejšie problémy, o ktorých účastníci Ankety rokovali, ako aj program Ankety samotnej.

Po štvordňovej debate skončila Anketa zdanlivo neúspešne. Účastníci nezískali úplnú jednotu v názoroch na hlavný bod, a to jednotnú školu. Výsledky nepoukázali na všeobecnú podporu Příhodovej koncepcie reformy školy. Štefánek to pripisoval tradíciám a spomienkam, viažucim sa k bývalým štátnym útvarom, v ktorých Slováci a Česi žili. Tieto tradície sa viazali hlavne na problém trojročnej meštianskej školy (ako v starom Rakúsku), resp. štvorročnej (ako v starom Uhorsku). Mnohí z účastníkov sa vyslovili proti jednotnej diferencovanej škole. Štefánek však v nej videl ideál budúcnosti. Bol to však jeho osobný názor. Dúfal, že sa nájde nejaká stredná cesta „na ktorej by sa dostali naše deti snadnejšie k vyšším metám života a ktorú by sme mohli vybudovať i pri terajších dosť ťažkých pomeroch finančných a rozpočtových.” (Anketa, 1929, s. 324).

Prvý bod programu Ankety sa týkal toho, či má byť nižší a stredný stupeň obecnej školy štvorročný a vyšší stupeň taktiež štvorročný, alebo má byť nižší stupeň päťročný a vyšší trojročný, s čím súvisel druhý bod programu (t.j. či má štvorročná meštianska škola s piatym fakultatívnym ročníkom nadväzovať na štvorročnú obecnú školu, alebo - ako tomu bolo dovtedy – má trojročná meštianska škola so štvrtým fakultatívnym ročníkom nadväzovať na päťročnú obecnú školu). Väčšina účastníkov sa vyslovila pre ponechanie dovtedajšieho stavu. Štefánek ocenil, že účastníci sa pri svojich názoroch odvolávali na chýbajúci experimentálny a psychologický výskum, ako aj štatistický materiál.

Tretí a štvrtý bod sa týkal jednak organizácie meštianskej školy ako školy výberovej, jednak pomeru nižšej strednej školy a meštianskej školy, teda otázky jednotnej školy. Väčšina zúčastnených sa postavila proti takejto jednotnej škole a bola za ponechanie dovtedajšej povinnej meštianskej školy vedľa strednej školy, ktorá bola výberová. Všeobecnou požiadavkou bolo, aby sa osnovy nižšej strednej školy a meštianskej školy zblížili do takej miery, aby bol žiakom meštianskych škôl umožnený čo najľahší prechod na stredné školy. Štefánek bol presvedčený, že „vhodnou úpravou osnov sa dosiahne toho, aby prestup žiakov meštianskej školy do stredných škôl gymnaziálneho typu bol podmienený len prijímacou skúškou z cudzích jazykov. Čo sa týka reálok, je postarané v chystanom novom zákone o týchto školách, aby bola vytvorená prechodná trieda, v ktorej by sa absolventi meštianskej školy za rok pripravili k vstupu do piatej triedy reálky.” (Anketa, 1929, s. 325).

Piaty a šiesty bod sa zaoberal základnou otázkou organizácie strednej školy, t. j. či majú byť ponechané dva základy (gymnaziálny a reálny), alebo sa má zaviesť základ jeden (jednotná stredná škola by mala spoločný štvortriedny základ a tri vetvy vo vyššom oddelení) a otázkou latinského jazyka, jeho výchovného významu, hlavne čo sa týka školenia logického žiakovho intelektu a o možnosti nahradiť latinský jazyk niektorým živým jazykom. Veľká väčšina zúčastnených sa vyslovila za ponechanie dvojitého základu strednej školy, hlavne aby sa tým vyhovelo dvom základným smerom nadania žiakov, lingvistického a matematicko-prírodného. V Ankete sa dostalo veľkého ocenenia klasickým jazykom. Aj to Štefánka utvrdzovalo v tom, že dvojaký základ strednej školy: latinský a nelatinský, najlepšie vyhovuje danému stavu (Anketa, 1929, s. 326).

Siedmy bod sa venoval problematike odborných škôl. Štefánek s potešením konštatuje: „Odborné školstvo je v rozkvete. Je tu požiadavka, aby sa v započatom pokračovalo.“ (Anketa, 1929, s. 326).

Posledný, ôsmy bod programu sa zaoberal problematikou maturít, konkrétne, či sa má skúška dospelosti zo stredných škôl odstrániť a nahradiť ju vzhľadom k vysokým školám prijímacími skúškami a vzhľadom k prijatiu do verejnej služby konkurznými skúškami. Tento návrh bol skoro jednomyseľne odmietnutý. Väčšina diskutujúcich označila maturitu za dobrý prostriedok kontroly úrovne strednej školy.

Štefánek si uvedomoval mnohotvárnosť ľudského života, s akými novými, nielen hospodárskymi a kultúrnymi otázkami sa vzdelávajúca mládež borí. Mládež sa má podľa jeho názoru viesť k tomu, aby väčšine porozumela, bola pripravená na život, aby vedela šťastne žiť a dokázala tvoriť a rozmnožovať duchovný aj hmotný národný majetok (SNA, A. Š. 33, 936/5). Štefánkov osobný názor na problematiku maturít úzko korešponduje s našimi súčasnými požiadavkami: „Obmedziť čo najviac skúšky vedomostí a nahradiť ich skúškou, pri ktorých by žiak prejavil predovšetkým svoju duševnú zrelosť, nakoľko možno aspoň zásady vedecko-metodického myslenia. Otázky špeciálne treba vylúčiť a orientovať skúšky čo najviac v smere všeobecného vzdelania. Vyhovovať nakoľko možno individualite maturantov a umožniť im, aby v rámci učiva mohli uplatniť svoje zvláštne sklony a záujmy v smere svojho nadania. Účelom maturitných skúšok má byť zistenie zrelosti žiakov nie zisťovanie mechanicky nabifľovaných vedomostí.“ (Exposé, 1929).

Anketu Štefánek ukončil osobným vyznaním o tom, po čom spolu so Šrobárom už pred desiatimi rokmi túžili a o čo sa počas nich usilovali. V prvom rade spomína vyučovanie hudby na stredných školách, resp. jeho snaha zaviesť na niektorých stredných školách povinné vyučovanie spevu, príp. aj hudby (SNA, A. Š. 15, 688). Ďalej predniesol myšlienku redukcie učiva, školu chce orientovať skôr v zmysle „non multa, sed multum“. Taktiež pripomenul význam meštianskych škôl a svoju túžbu zvýšiť počet týchto škôl na Slovensku. Na záver kladie veľký dôraz na vlasteneckú výchovu v československom duchu. K tomu sa vyjadruje nasledovne: „Mám plné porozumenie i pre český jazyk i pre náš slovenský, samozrejme, ale nakoľko je aj jazyk, to je spisovná reč, podkladom nacionalizmu, predsa len je nemožné dnes vychovávať ani v Čechách a na Morave, ani na Slovensku, ani na Podkarpatskej Rusi mládež v úzkom regionalizme, ktorý nespojuje, ale rozdeľuje.” (Anketa, 1929, s. 327).

V jeho záverečnej reči si môžeme všimnúť dve línie. Jedna línia je nadviazaním na predchádzajúcich desať rokov v Štefánkovom živote, ktoré začínali budovaním slovenského školstva. Z programového hľadiska to, čo sa mu nepodarilo dokončiť v Školskom referáte v Bratislave, sa snažil dokončiť ako minister školstva. Druhá línia sleduje jeho pokrokovosť a orientáciu na žiaka. Mnohé z jeho myšlienok by sa určite presadili aj v dnešnom školstve.

Záverom tejto časti práce môžeme povedať, že Anketa, ktorú realizoval Štefánek, bola v tej dobe len jedným z mnohých pokusov o reformu vonkajšej organizácie školstva. Napriek tomu koncepcia V. Příhodu prispela k presadeniu spoločného základu na nižšom stupni strednej školy a k zblíženiu s meštianskou školou, čo tvorilo obsah reforiem strednej školy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Výsledkom práce rôznych reformných komisií boli vydané učebné osnovy z roku 1933. Vydaním osnov vyvrcholili reformné snahy počas trvania predmníchovskej ČSR. Neobmedzil sa počet typov strednej všeobecnovzdelávacej školy, neutvorila sa ani jednotná diferencovaná stredná škola pre mládež vo veku do 15 rokov. Najväčším prínosom bolo však vytvorenie spoločného štvorročného základu nižšieho stupňa všetkých stredoškolských typov a uľahčenie prestupu nadaných žiakov z meštianskej školy na strednú školu (Pšenák, 1995). Do rodiaceho sa obrodného procesu však kruto zasiahla svetová hospodárska kríza, neskôr rastúca hrozba nacizmu. Ďalším pokrokovým opatrením z tejto doby je až zákon o obvodných meštianskych školách z roku 1935.

Prínos Štefánkovej Ankety môžeme vidieť vo vyjasnení si stanovísk a názorov nielen na jednotnú školu, ale aj ako získanie podnetov pre ďalšiu pokrokovú prácu v školstve. Pozitívnym záverom celej Ankety bola zhoda zúčastnených v potrebe praktického overenia možností jednotnej školy v podobe pokusných škôl. Zaiste by sa Štefánek pokúsil mnohé podnety, ktorú tu ako minister osobne získal, presadiť. Pre krátkosť (február – december 1929) jeho pôsobenia v ministerskej funkcie však môžeme o tom dnes iba polemizovať.

Poznámky

1. V roku 1918 člen Dočasnej vlády pre Slovensko, dlhoročný poslanec a neskôr senátor Národného zhromaždenia. Ťažiskom jeho vedeckej tvorby bola sociológia národa a nacionalizmu. Skúmal rozličné sociologické koncepcie národa. Zameral sa však aj na výskum života dedinského roľníka a na vzťah mesta a dediny. Charakterizoval pôvod, vývoj a sociálnu funkciu slovenskej inteligencie, jej postavenie na dedine. Bol prvým slovenským univerzitným profesorom sociológie (od roku 1937) atď.

2. Podstatné biografické údaje o Antonovi Štefánkovi nájdeme v časopise "Sociológia". Spomínaný časopis venoval v roku 1994 celé dvojčíslo (č. 1-2) osobnosti A. Štefánka. Čitateľ tu nájde Štefánkove dovtedy nepublikované práce, ako aj odkazy na autorov, ktorí sa venovali jeho osobnosti ako významnej postave sociologickej vedy. Pozri aj Winclavski, W. 1991. Lud, naród, socjologia. Toruň, 1991.. Výber z textu bol uverejnený v časopise "Sociológia" č. 3/1991; V roku 2011 vyšla monografia mapujúca Štefánkove sociologické pôsobenie: Turčan, Ľ. 2011. Anton Štefánek vedec – politik – novinár. Bratislava : VEDA..; Z historického hľadiska sa v posledných rokoch osobnosti A. Štefánka v mnohých štúdiách venuje aj PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc., z Historického ústavu SAV; v júni 2012 sa v Martine konala medzinárodná vedecká konferencia „Dr. Anton Štefánek - politik, žurnalista a vedecký pracovník“ – zborník z konferencie zatiaľ nevyšiel. Autor toho príspevku sa osobnosti Antona Štefánka venoval v rámci dizertačnej práce a v období 2006 - 2014 publikoval na túto tému viacero odborných článkov.

3. Podrobnejšie pozri napr. Rychlík, J. 1997. Češi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1914 - 1945. Bratislava: Academic Electronic Press Bratislava a Ústav T. G. Masaryka Praha. s. 67; príp. Hronský, M. 1998. Boj o Slovensko a Trianon 1918 - 1920. Bratislava: Národné literárne centrum. s. 117 - 118.

4. Zákon č. 125/1927 Sb. z. a n. zo dňa 14.7.1927 o organizácii politickej správy, s. 1449 - 1478.

5. K tomu pozri napr. Lukáč, E. 2000. Reformné pedagogické hnutie v Československej republike – zdroj inšpirácií pre súčasnú školu. Prešov: Metodické centrum Prešov. 80 s.; Váňová, R. 1995. Československé školství ve 30. letech. (Příhodovská reforma). Praha: Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy. 40 s.; Koťa, J. – Rýdl, K. 1992. Poslání učitele a reformí pedagogika v Československu. Praha: Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy. s. 15 - 49. a iní.

6. K tomuto pozri napr. Pšenák, J. 1995. Pokusy o reformu strednej školy v Československej republike v dvadsiatych rokoch 20. storočia. In Pedagogická orientace. 1995, č. 16 - 17, s. 34 - 47.

7. Podrobnejšie pozri napr. Lukáč, E. 2000. Reformné pedagogické hnutie v Československej republike – zdroj inšpirácií pre súčasnú školu. Prešov: Metodické centrum Prešov. s. 19 - 24.

8. Uskutočnila sa v dňoch 8. - 12. apríla 1929 v zasadacej sieni senátu Národného zhromaždenia v Prahe. Jednotlivé príspevky boli zaznamenané stenograficky, preto bolo možné Anketu vydať v tlačenej podobe: Anketa ministerstva školství a národní osvěty o školskej reformě. Praha: Ministerstvo školství a národní osvěty 1929. 327 s.

Literatúra

[1] Anketa ministerstva školství a národní osvěty o školskej reformě. Praha: Ministerstvo školství a národní osvěty, 1929. 327 s. 

[2] Stredné školy - podkapitola: Skúšky dospelosti. In Exposé ministra školství a národní osvěty. Praha: Ministerstvo školství a národní osvěty, 1929. 95 s. 

[3] Příhoda, V. Jednotná škola, její možnosti dnes a zítra. Školské reformy. 1928, 10, 1. S. 1 - 8. 

[4] Příhoda, V. Racionalizace školství. Funkcionální organisace školské soustavy. Praha: Orbis, 1930. 

[5] Pšenák, J. Pokusy o reformu strednej školy v Československej republike v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Pedagogická orientace. , 1995, 16 - 17. S. 34 - 47. 

[6] Rozhovor s min. dr. Štefánkom o aktuálnych školských otázkach. Slovenský denník. 31. marec 1929. 

[7] Životopisné drobnosti III.. Bratislava: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Anton Štefánek 1900-1960. kr. 10, inv. č. 648. (v texte: SNA, A. Š. 10, 648). 

[8] Životopisné drobnosti III.. Bratislava: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Anton Štefánek 1900-1960. kr. 10, inv. č. 648. (v texte: SNA, A. Š. 10, 648). 

[9] Expozé v kultúrnom výbore senátu a kultúrnom výbore poslaneckej snemovne NZ ČSR - 26.6.1929. Bratislava: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Anton Štefánek 1900-1960. kr.33 inv. č. 936/5. (v texte: SNA, A. Š. 33, 936/5). 

Kontaktní informace / Contact informations

Mgr. Igor Marks, PhD.

Katedra školskej pedagogiky a psychológie, Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom

Sládkovičova 533/20

018 41  Dubnica nad Váhom

Slovenská republika

marks@dti.sk

Zpět na obsah / Back to content