PaidagwgÒ$
časopis pro pedagogiku v souvislostech * journal of education in contexts
Ročník: 2013Volume: 2013
Číslo: 1Issue: 1
Vyšlo: 15. července 2013Published: July 15th, 2013
Sawicki, Silvester. Recenze: Persuázia a média. Paidagogos, [Aktualizované: 2013-07-15], [Citované: 2017-06-24], 2013, 1, #15. S. . Dostupné na www: <http://www.paidagogos.net/issues/2013/1/article.php?id=15>

#15

Zpět na obsah / Back to content

Recenze: Persuázia a média

Silvester Sawicki

Autori Dana Petranová a Norbert Vrabec sa rozhodli spracovať náročnú, ale aj vysoko aktuálnu tému pôsobenia médií v spoločnosti. Príznačný názov publikácie Persuázia a média napovedá, že autori budú rozoberať rozličné aspekty pôsobenia médií na ľudí a spoločnosť, ale aj na sociálne fenomény akými sú kultúra, politika či etika. O médiá v ostatných rokoch prejavuje záujem široké spektrum odborníkov: sociológov, politológov, psychológov, ekonómov, žurnalistov, ale aj etikov, religionistov a ďalších. Tento záujem je podmienený faktom, že médiá zohrávajú v našom demokratickom spoločenskom zriadení rozhodujúcu úlohu z pohľadu formovania nášho správania, preferencií, spôsobu života, komunikácie, postojov či hodnôt. Významne tým ovplyvňujú všetky sféry spoločenského života vrátane politiky. Otázka je do akej miery médiá zvládajú alebo sú meritórne spôsobilí zvládnuť túto obrovskú úlohu a zásadnú zodpovednosť, ktorá z nej plynie? V tomto smere sa vedie množstvo odborných, vedeckých aj laických diskusií, z ktorých rezonuje na jednej strane nezastupiteľný význam médií pre udržanie spoločenskej kontroly politickej moci a rovnováhy mocenských štruktúr a na druhej strane sa poukazuje na neprimerané a kontraproduktívne odkázanie osudu ľudí a spoločnosti na jej jednu zložku, ktorá nemá ani bytostný záujem, ani predpoklady na to, aby dokázala smerovať náš vývoj nestranne, objektívne a intelektuálne. Spoločenské a kultúrne úlohy a idey médií boli utvárané v období, v ktorej vládli iné morálne, sociálne a ekonomicko-politické hodnoty. Dnešná postmoderná doba je však silne determinovaná vyostreným individualizmom a egocentrizmom, v ktorom boli vyššie uvedené hodnoty významne zmenené v zmysle presadzovania individuálnych a parciálnych záujmov na úkor celospoločenských, prosociálnosť na úkor egoizmu a kde česť, pravdovravnosť a dôstojnosť sa stali anachronizmom. Je logické, že aj médiá viac alebo menej zdieľajú tieto hodnoty, a preto diskusia o ich úlohe, ale aj vplyve je z každého aspektu dôležitá.

Publikácia Petranovej a Vrabca je definovaná ako učebnica, v skutočnosti však tento formát presahuje a približuje sa charakteru monografie. Hneď na úvod povedzme, že monografie-učebnice kvalitnej, ktorá významne obohacuje poznanie v danej téme novými i známymi poznatkami, hlbokým vhľadom do vnútra mediálnych procesov a precíznymi analýzami. Z tohto dôvodu je prínosom nielen pre študentov, ale pre všetkých koho zaujíma problematika médií a jej pôsobenia na človeka a spoločnosť. Študenti ocenia dnes už štandardnú systémovú štruktúru kapitol, ktorá uľahčuje štúdium: úvod do problematiky, kľúčové slova a heslá „upozornenie“, „zapamätajte si“, „vedeli ste, že“, „úlohy“ ap. Pedagogickým prínosom je aj logická štruktúra publikácie od teoretických východísk a vysvetlenia podstaty persuázie a médií, cez faktory persuázie, ktoré účinne pôsobia na druhých ľudí až po strategické postupy využívania persuázie v mediálnej oblasti. Vedeckým prínosom publikácie je predovšetkým hlboká a odborná, miestami až filozofická analýza kauzálnych vzťahov persuazívneho pôsobenia médií vo vzťahu k sebe samým a k publiku. Mnohé analýzy sa opierajú o relevantný psychologický rozbor, o výskumné údaje, ale aj vlastnú empirickú prax. Publikácia analyzuje päť oblastí: persuáziu a komunikáciu, systémovú analýzu persuazívnych stratégií, persuazívne stratégie v činnosti masových médií, persuazívne stratégie médií vo vzťahu k publiku a napokon persuazívne stratégie médií vo vzťahu k výberu a nastoľovaniu mediálnej agendy. Persuázia sa tak z pohľadu autorov stáva nosným pilierom pre médiá. Definujú ju a zároveň odlišujú od ostaných metód ovplyvňovania týmito princípmi: „dobrovoľnosť, zainteresovanosť, zúčastnenosť, uistenosť“. Tieto princípy zároveň pokladajú za znaky mediálnej profesionality. Teda, že médiá by mali ovplyvňovať publikum na základe transparentnosti, objektívnosti, pravdovravnosti, v prospech publika a k rozvoju všeobecných potrieb. Už na prvý pohľad je zrejmé, že dosiahnuť takýto status je skôr želaným ako reálnym stavom. Autori priznávajú, že persuázia je v mediálnej praxi rôznymi stratégiami zneužívaná: „Potenciál a efektívnosť odhaľovania konkrétnych persuazívnych techník a vzorcov bývajú umocnené ich latentným, nepriznaným charakterom. Ich existenciu a praktické využívanie si totiž neuvedomuje nielen značná časť publika, ale často ani samotní mediálni profesionáli – tí túto tému obchádzajú najmä s odôvodnením, že oni iba prinášajú ľuďom informácie, emócie či zábavu a s nikým nemanipulujú a ani nikoho neovplyvňujú. Fakt, že skutočnosť nie je taká jednoduchá a jednoznačná, potvrdzujú desiatky odborných štúdií a výskumov...“ (s.53) Autori uvádzajú, že v súvislosti s persuáziou a médiami často dochádza „k stotožňovaniu termínov persuázia a manipulácia a k ich vzájomnej zámene.“ (s.53) Autori uvádzajú, že v súvislosti s persuáziou a médiami často dochádza „k stotožňovaniu termínov persuázia a manipulácia a k ich vzájomnej zámene.“ (s.54) Manipulácia však nie je persuáziou a v médiách by sa vôbec nemala vyskytovať, čo je v súčasnom postmodernom svete skôr nedosiahnuteľný stav. Na druhej strane konštatujú, že aj persuázia nie je v mediálnej praxi vždy transparentná v zmysle toho, že média ovplyvňujú publikum podľa zásady pravdivosti, objektívnosti a v jeho prospech, pretože zámery persuádera ovplyvniť a zmeniť postoje môžu mať aj nevedomý a intuitívny charakter. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že idey persuázie sú vo všeobecnosti v praxi ťažko dosiahnuteľné a v tomto zmysle je persuázia skôr teoretický konštrukt ako empirický jav. Persuáder totiž nedokáže objektívne a nezaujate k sebe samému, posúdiť, či iných ľudí presvedčuje alebo manipuluje. Ak je niekto presvedčený o nejakej idee, túto bude presadzovať vždy v romantickej, teda skreslenej podobe a bude mať tendenciu vidieť len jej pozitíva a prehliadať alebo bagatelizovať negatíva. Inými slovami povedané, persuáder bude presvedčený, že pôsobí (presvedčuje) objektívne, nezaujate a pravdivo, ale v skutočnosti bude manipulovať. Obdobný skreslený mechanizmus pôsobí aj v oblasti presvedčenia persuádera o účinku svojej persuázie v dobro publika. Ako expresívny príklad z praxe môžeme uviesť pokresťančovanie pôvodných indiánov či už na americkom kontinente alebo aj v Európe, ktoré im prinieslo nesmierne utrpenie, ktoré však tamojší misionári nevideli a nechápali. Tak ako sa kedysi správali títo misionári, tak sa stále správame my všetci dodnes, keď sa snažíme niekoho presvedčiť o niečom, o čom sme my presvedčení, že je správne, pravdivé a dobré. Tieto psychologické mechanizmy sú našou hlbokou osobnostnou súčasťou, ktorú nedokážeme účinne ovplyvniť. Týchto skutočností sú si vedomí aj autori publikácie, čo im umožňuje skutočne erudovane preniknúť do podstaty persuazívnych stratégií médií a na základe toho tieto procesy podrobne a fundovane popísať. Umožňuje im to aj poskytnúť čitateľovi množstvo rád a postupov ako sa nežiaducej persuázie brániť a ako odhaliť skryté alebo nevedomé zámery persuáderov v oblasti médií. Autori otvorene a úprimne nahliadajú aj do „kuchyne“ mediálnych tvorcov a poskytujú tak pre bežného človeka veľmi zaujímavý a prekvapivý pohľad na to, čo si bežne neuvedomujeme alebo nepoznáme.

Množstvo zaujímavých poznatkov, ale aj postrehov sa môžeme dočítať v každej kapitole. Prvá sa ešte špeciálne nezaoberá médiami, ale rozoberá základné pojmy a poznatky z oblasti persuázie a komunikácie. Skôr kompilatívny charakter tejto kapitoly je dopĺňaný vlastnými hodnotnými myšlienkami typu: „V presvedčovacom procese môže persuáder použiť skutočnú, ale aj predstieranú úprimnosť. Miera jej odhalenia zo strany recipienta je otázna najmä vtedy, ak vezmeme do úvahy kritickosť a súdnosť recipienta .“ (s. 31) Alebo „Pokiaľ vašu motiváciu, nadšenie a zápal nie je cítiť vo vašom hlase, len ťažko sa vám podarí niekoho presvedčiť.“ (s. 35) Schopnosť psychologickej analýzy autori preukázali na mnohých miestach. Ako zaujímavý príklad vyberáme nasledovné: „Komunikácia s inteligentnejšími ľuďmi je ľahšia, pretože rýchlejšie a lepšie pochopia obsah komunikovaného. Menej inteligentné osoby majú väčšiu tendenciu podľahnúť persuázii, pretože majú nižšiu mieru kritického myslenia. Predpokladá sa, že osoby s nízkym ego-zameraním sú náchylnejšie na ovplyvnenie ako osoby s vysokým ego-zameraním. Nižšia koncentrácia na ego predpokladá priaznivejšie sústredenie recipienta na obsah správy. Rovnako sa vo všeobecnosti predpokladá, že osoby s nízkym sebahodnotením sa lepšie ovplyvňujú. Najmä preto, že neustále riešia svoj vzťah k vonkajšiemu prostrediu, necenia si svoje závery a ľahšie podliehajú vplyvom presvedčovateľa.“ .“(s. 37) Polemický charakter má konštatovanie autorov, že „vo vzťahu k pohlaviu jestvuje predpoklad, že ženy sú presvedčiteľnejšie ako muži. Pravdepodobne preto, že sú vnímavejšie, flexibilnejšie či učenlivejšie ako muži.“ (s.37) Je všeobecne známe, že ženy sú presvedčiteľnejšie ako muži, s týmto konštatovaním teda nutne súhlasiť, avšak s vysvetlením tohto predpokladu by som bol opatrnejší. Výskumy síce poukazujú na fakt, že ženy sú vnímavejšie a flexibilnejšie (súvisí to so štruktúrou používania špecifických mozgových centier pri myslení a konaní, v čom sa muži a ženy odlišujú), avšak nie je preukázané, že by ženy boli učenlivejšie ako muži. Dievčatá sa ľahšie prispôsobujú požiadavkám základnej i strednej školy, pretože model edukácie, ktorý je presadzovaný v našich podmienkach viac vyhovuje ženskej mentalite ako mužskej, avšak z pohľadu učenlivosti skôr muži dosahujú lepšie výsledky a to predovšetkým preto, lebo sú prírodou viac orientovaní (motivovaní) na výkon ako ženy a tiež preto, lebo pri učení a poznávaní využívajú mozgové centrá zodpovedajúce za logické a racionálne myslenie, kdežto ženy preferentne využívajú mozgové centrá, ktoré zodpovedajú predovšetkým emocionálnej inteligencie. Z tohto pohľadu možno, podľa nášho názoru, lepšie vysvetliť fakt, že ženy sú presvedčiteľnejšie ako muži. Presvedčenie je totiž fenomén, pri ktorom emotívno-subjektívna stránka zohráva významnejšiu úlohu ako racionálno-logicko-objektívna stránka, ktorá je, z vyššie uvedených dôvodov, doménou mužov.

V druhej kapitole sa autori venujú persuazívnym stratégiám vo vzťahu k médiám. Konštatujú, že persuazívne stratégie sa vyskytujú v troch základných úrovniach: ako konkretizované techniky, na úrovni kontextu (individuálnom a spoločenskom) a na úrovni rôznych strategických rámcov (legislatívnom, politickom, ekonomickom, mediálnom, psychologickom a edukačnom). Tieto rámce a úrovne sa navzájom prelínajú a neraz aj splývajú. Z uvedeného je zrejmé, že médiá plnia rôzne strategické úlohy a že sa na ich obsahovej náplni podieľajú rôzne záujmy či už celospoločenské, ale neraz aj rýdzo individuálne a skupinové. Každý významnejší subjekt v spoločnosti sa snaží na médiá pôsobiť a presadzovať svoje záujmy. Autori poukazujú na to, že v tejto spleti a množstva záujmov vládne neraz intenzívny konkurenčný boj, ktorý už nemôže byť objektívny, či etický. Tomu sa prispôsobujú aj persuazívne stratégie, ktoré autori rozdeľujú do troch základných rovín. V prvej rovine ide o vývoj od transparentnej ku skrytej persuázie až po zámernú manipuláciu. Túto rovinu hodnotia ako zneužívanie persuázie s cieľom dosiahnuť určitý efekt ovplyvňovania (pôsobenia) bez vedomia tích, na ktorých sa pôsobí, resp. proti ich vôli (manipulácia). Pred týmito formami persuázie čitateľom poskytujú rad užitočných informácií o tom, ako rôznym skrytým a dôveryhodným spôsobom sa môže manipulátor prejavovať, ako možno manipuláciu systémovo odhaliť a účinne jej čeliť. V druhej rovine je persuázia založená na fáme, ktorá sa cielene posúva k dezinformácii až lži. Ide o narábanie s informáciami, ktoré neboli overené (fámy), a ktoré tak môžu viesť k dezinformácii. Alebo môže ísť o strategické dezinformovanie s cieľom persuazívne meniť realitu, účelovo zavádzať, skresľovať až po vyslovenú lož ako strategický persuazívny prostriedok na dosiahnutie egocentrických cieľov a zištných záujmov. Tretia rovina persuazívnej stratégie narába s propagandou, budovaním vzťahu k verejnosti (public relation) a reklamou. Autori poukazujú na propagandu ako nástroj politického alebo ideologického ovplyvňovania verejnej mienky. Na public relation zase upozorňujú, že býva médiami cielene zneužívaný na vytváranie pozitívneho imidžu vybraným subjektom. Reklamu charakterizujú z rôznych pohľadov, pričom sa nevyhýbajú aj jej negatívnemu vymedzeniu. Na tento účel si požičali sugestívne slová Toscaniho: „...reklama je navoňaná zdochlina, ktorá nepredáva výrobky ani myšlienky, ale falošnú, omamujúcu predstavu šťastia“ “. S precíznymi analýzami persuazívnych stratégií autorov sa bez problémov môžeme stotožniť a aj ich apel na obozretnosť v tomto smere je viac ako potrebná. Persuazívne stratégie pôsobia na človeka viac menej skryte, bez jeho vedomia (minimálne bez vedomia skrytých zámerov persuádorov) a bez vzájomnej dohody a často sú médiami zneužívané na dosahovanie zištných a egocentrických cieľov.

V tretej kapitole sa autori venujú persuazívnym stratégiam v činnosti masových médií. Persuáziu zo žurnalistického pohľadu analyzujú na troch úrovniach: 1. Na úrovni tvorby novinárskeho prejavu so zameraním na voľbu takých prostriedkov, ktoré zvyšujú účinnosť novinárskeho komunikátu. 2. Na úrovni redakčnej úpravy, teda selekcie podľa tém a spravodajských hodnôt. 3. Na úrovni úpravy novinárskeho prejavu v zmysle dosiahnutia požadovaných cieľov. Autori ďalej konštatujú, že „intenzitu používania persuazívnych stratégií môžeme znázorniť na nasledovnej osi:komerčné médiá (vysoká) – verejnoprávne médiá (nízka), resp. bulvárne médiá (vysoká) – seriózne médiá (nízka). (s. 94) V prvoplánovom pohľade možno s autormi súhlasiť, avšak zdá sa nám, že takýto pohľad je príliš zjednodušený, schématizovaný, a že v realite daný rozdiel nie je v rovine vysoký-nízky, ale skôr v rovine vyšší-nižší (čo je kvantitatívny rozdiel), resp. priamočiarý-sofistikovaný (čo je kvalitatívny rozdiel). Ak by sme tvrdili, že verejnoprávne média majú nízku mieru používania persuazívnych stratégií, tak by sme si idealizovali a navyše by sme nebrali do úvahy fakt, že persuazívne stratégie nie sú len vedomým a zámerným, ale aj nevedomým, teda nezámerným fenoménom a v tomto smere nie je žiadny rozdiel medzi komerčným a verejnoprávnym médiom, či medzi bulvárnym a tzv. serióznym médiom. Verejnoprávne média totižto nie sú verejnoprávnymi v pravom slova zmysle. Verejnosť v pravom slova zmysle médiá nefinancuje, nekontroluje, personálne neriadi a ani nevytvára zákonné pravidlá pre ich činnosť. To všetko robia politici, resp. politické strany, ktoré zväčša, alebo prioritne presadzujú svoje partajné, individuálne, skupinové, ideologické a často aj podnikateľské záujmy. Vo svojej podstate sa teda minimálne odlišujú od komerčných médií, v pozadí ktorých sú často tie isté persóny, ako v pozadí verejnoprávnych médií. Rozdiel je tu skôr v tom, že komerčné médiá persuazívne stratégie ako sú propaganda, skryté presvedčovanie, manipulácia, fáma, dezinformácia či lož môžu používať otvorenejšie, priamejšie a verejnoprávne médiá to musia robiť skrytejšie, sofistikovanejšie. Podobne aj medzi bulvárnymi a tzv. serióznymi médiami v používaní strategických persuázií nie je až taký rozdiel ako by sme mohli predpokladať. Je to preto, ako sme už naznačili, že aj v tzv. serióznejších médií pôsobia len ľudia, a my si často svoje persuazívne pôsobenie neuvedomujeme, resp. rôznym spôsobom racionalizujeme. Postmoderná doba, ktorú žijeme, je typická svojim vyostreným individualizmom, čoho znakom je, že každý človek cíti vysokú potrebu egocentricky presadzovať svoju individualitu, čo znamená v oblasti médií individuálny názor, postoj, hodnoty, presvedčenie, ale aj záujem. Jednoduchší človek to robí priamejšie a inteligentnejší človek sofistikovanejšie, resp. si svoje konanie racionalizuje, teda ospravedlňuje rôznymi ideami, popieraním a skresľovaním svojho konania a pod. Je fakt, že bulvárne médiá nemajú takmer žiadne morálne zábrany dezinformovať, manipulovať či klamať a tzv. seriózne médiá isté morálne regulatívy zjavne majú, avšak ako sme si už vysvetlili, človek disponuje množstvom psychologických mechanizmov, ktoré naše egocentrické, skresľujúce, ale aj nepravdivé počínanie ospravedlňuje a skrýva. Okrem vyššie uvedeného je to napr. aj mechanizmus selektívneho vnímania, spracovania a vyhodnocovania informácií. Jeho podstata je v tom, že to, čo nám nevyhovuje, napr. z dôvodu ideologického, náboženského, morálneho či iného presvedčenia, selektívne vytesňujeme z poľa vedomia, resp. predvedomia. V každom okamihu na nás pôsobí z vonkajšieho i vnútorného prostredia nesmierne množstvo podnetov, čo náš mozog nedokáže vedome spracovať, a preto vo fáze predvedomia (teda prv než sa tieto podnety, informácie, zážitky dostanú do nášho vedomia, teda prv než si ich začneme uvedomovať) tieto podnety selektujeme, zväčša na základe dôležitosti, ale tiež na základe toho, že to, čo nechceme vidieť, resp. to, čo je v rozpore s našim presvedčením, vierou, morálkou a pod. pred alebo v rámci spracovania týchto podnetov v poli predvedomia jednoducho vyselektujeme, teda nevpustíme do vedomia a de facto si ich potom vôbec neuvedomujeme, teda o nich nevieme. Pracovník tzv. seriózneho média tak potom môže manipulovať, dezinformovať, klamať a pod. bez toho, že by si to vedome uvedomoval. Čo sa aj bežne v mediálne, ale nielen mediálnej praxi deje. Aj z tohto dôvodu je rozdiel medzi tzv. serióznym a bulvárnym médiom v používaní persuazívnych stratégií podstatne menší ako si myslíme.

Štvrtá kapitola je venovaná persuazívnym stratégiám médií vo vzťahu k publiku. Pojednáva o stratégii zapojenia publika do tvorby mediálneho obsahu, stratégii približovania mediálneho obsahu potrebám a požiadavkám publika. Vzhľadom k tomu, že médiá sú závislé (finančne, ale aj statusovo) od početnosti ich spotrebiteľov, existuje snaha sa čo najviac priblížiť vkusu a očakávaniam publika. Autori konštatujú, že „cieľom je dostať na obrazovku čo najviac skutočných ľudí, autentické príbehy a postavy. Ide o to, aby médiá ukazovali úplne bežných ľudí a preukázali, že mediálni profesionáli sa zaujímajú o ich názor, že sú vždy na strane svojho „milovaného“ publika.“ (s.103) Problémom tejto stratégie je, ako konštatujú autori, že klesá intelektuálna úroveň mediálnej tvorby a obsahu: „Na tejto úrovni je charakteristickou vlastnosťou prispôsobenie zložitých a myšlienkovo náročných tém predpokladanej úrovni publika. ... čím bulvárnejší je charakter média, tým je predpokladaná mentálna úroveň publika nižšia. ...i vzdelanejší percipient má rád jednoduché, rýchle, jednoznačné riešenia a vysvetlenia... Persuazívny rozmer týchto naratívnych stratégií spočíva v snahe o upútanie a udržanie pozornosti za každú cenu. „ (s.105-106)

Autori sa ďalej sústreďujú na stratégie persuázie v kontexte získavania a udržiavania pozornosti publika. Takými sú kvantitatívne meranie pozornosti publika, miešanie mediálnych produktov so statusom faktu s obsahmi, ktoré majú status fikcie, šírenie väčšinových stereotypov, podnecovanie recipientov k nekritickému prijímaniu myšlienok, tvrdení, názorov a postojov, odvolávanie sa na mienku väčšiny, snaha emočným tlakom ovplyvniť afektívnu zložku percipientovho postoja, využívanie expresívnych prostriedkov v rámci komunikácie, persuáziá prostredníctvom názorových autorít (často selektívne vybraných) a persuázia prostredníctvom vyvolania morálnej paniky. Nutne dodať, že často umelého vyvolania morálnej paniky. Stručne povedané, táto kapitola poodhalí čitateľovi zákulisie mediálnej hry a procesov s výborným, profesionálnym vhľadom do problematiky.

Piata a aj posledná kapitola rozoberá persuazívne stratégie médií vo vzťahu k výberu a nastoleniu mediálnej agendy. Autori konštatujú, že persuazívne stratégie médií sa etablujú „aj v procese selekcie a výberu tém, ktorým sa mediálni profesionáli vo svojej práci venujú, a ktoré sa následne stávajú súčasťou mediálnej agendy.“ (s.127) Témy, ktoré nastoľujú médiá tak dostávajú status významnosti aj pre verejnosť. Otázkou je, do akej miery významné sú, resp. aké kritériá významnosti médiá používajú pri ich výbere? Autori uvádzajú, že k najdôležitejším prvkom v rámci agenda setting patria 1. Externé zdroje (politické, lobistické, podnikateľské a iné subjekty) 2. Interné zdroje (osobné preferencie, hodnoty, záujmy, zvyklosti a pod. konkrétnej mediálnej organizácie) 3. Intermediálne zdroje (médiá sa navzájom kontrolujú, inšpirujú a konkurujú si). Autori konštatujú, že médiá sa voči uvedenému často vymedzujú s odvolaním, že oni len reflektujú to, čo sa vo svete odohráva. S touto argumentáciou je to však omnoho zložitejšie. Na jednej strane je preukázané, že na médiá pôsobia rôzne externé i intermediálne vplyvy a na druhej strane, ako sme už poukázali, jednotliví novinári alebo vlastníci médií často len na základe vlastných preferencií a hodnôt rozhodujú o tom, ktorú z desiatok až stoviek tém, ktoré sa denne ponúkajú vyberú a spracujú. Je pravda, že pri tomto výbere rozduje aj to, ako médiá predpokladajú , že daná téma bude rezonovať vo verejnosti. V tomto smere však nutne opäť poukázať na to, že médiá sa často nezaujímajú o to, ktoré témy sú pre verejnosť všeobecným alebo tzv. vyšším prínosom, a ktoré by mohli rozvíjať všeobecnú kultúru, pokrok a dobro, ale zameriavajú sa skôr na evokovanie emotívnych alebo inštinktívnych pudov u verejnosti akými sú senzácia, katastrofa, sex, konšpirácie, násilie, závisť a podobne, pretože to prináša vyšší finančný efekt. Nuž a v podmienkach voľného trhu je finančný efekt na prvom mieste. To bohužiaľ nezvratne deformuje kultúrnosť, intelekt, etiku, či iné vyššie hodnoty. V závere autori poukazujú aj na to, že persuazívne stratégie sa skryte prejavujú aj tým, že médiá publiku zámerne obmedzujú rozsah a komplexnosť informácií a tým sa mu eliminujú podmienky „ pre uvážené rozhodnutie a kritické posúdenie predkladaných informácií.“ Médiá navyše podľa autorov „vôbec nemajú záujem podnecovať publikum k overovaniu informácií a už vôbec nie k získavaniu informácií z iných zdrojov.“ (s. 134) Naopak, publikum vedú k pasivite a k úplnej odkázanosti na ich informačné zdroje.

Publikácia autorov Dany Petranovej a Norberta Vrabeca Persuázia a média je kriticky odvážnym a odborne konzistentným, erudovaným dielom, ktorý zaujme každého čitateľa. Je spracovaná pútavým jazykovým štýlom a aj keď je určená predovšetkým pre študentov, mnoho podnetov, precíznych analýz ako aj nových informácií v nej nájdu aj rôzni odborníci na danú oblasť.

Literatúra

[1] Petranová, D. - Vrabec, N. Persuázia a média. Trnava: Fakulta masmediálnej komunikácie UCM, 2013. ISBN 978-80-8105-450-1. 

Kontaktní informace / Contact informations

PhDr. Mgr. Silvester Sawicki, PhD.

Materiálovotechnologická fakulta zo sídlom v Trnave, Slovenská technická univerzita v Bratislave

Paulínska 16

917 24 Trnava

Slovenská republika

Zpět na obsah / Back to content